file Odhalené záhady EU

História európskej integrácie

Z hľadiska vývoja integrácie bola Európa v určitých obdobiach v duchovnej, kultúrnej, hospodárskej, a dokonca i politickej oblasti viac homogénna, než napríklad v prvej polovici 20. storočia. Od čias rozpadu Západorímskej ríše v roku 476, či ríše Karola Veľkého v roku 814, sa vývoj v Európe častejšie uberal cestou územného delenia, narastania rozdielov medzi jazykmi, kultúrou, náboženstvom, politickými štruktúrami, ekonomickou úrovňou, než snahou o ich zbližovanie či zjednotenie. Ríša Karola Veľkého (747-814) preto nechýba v žiadnych prehľadoch dejín európskej integrácie a jej samotný panovník býva označovaný ako „otec Európy". V jeho ríši existovala značná jednota a unitárna správa, ktorá bola vytvorená jeho osobnou aktivitou. Po jeho smrti sa Franská ríša rozdelila (rok 843 vo Verdune). Západná Európa stratila politickú jednotu, konsolidácia feudálnych pomerov znamenala ďalšie rozdrobovanie jej územia a ekonomickú i právnu roztrieštenosť.

V 16. storočí prišla kresťanská Európa aj o náboženskú jednotu, v rámci ktorej existovala značná jednota pri používaní jediného jazyka – latinčiny. Následné náboženské vojny priniesli ďalšie politické rozštiepenie. Čiastočná jednota ďalej nastala v kultúrnej oblasti, najmä v období humanizmu a renesancie, koncom 17. storočia. Táto duchovná obroda Európy tiež mala svoj spoločný jazyk – francúzštinu a francúzska kultúra dosiahla značné zjednotenie európskych elít (s výnimkou Anglicka). Toto obdobie vrcholilo osvietenským hnutím a kozmopolitným myslením mnohých jeho významných predstaviteľov (Francois Voltaire, Charles Louis de Montesqieu, Isaac Newton, David Hume, Jean Jacques Rousseau, Denis Diderot a iní). Sedemnáste storočie, obdobie rozpínavosti Osmanskej ríše a ani neúspešné obliehanie Viedne tureckou armádou v roku 1683 nedokázala Európu politicky zjednotiť.

V 18. storočí sa kultúrne a politické hranice Európy posunuli angažovaním Ruska, ktoré sa otvára západnej kultúre a kopíruje západnú techniku. Zúčastňuje sa koaličných vojen a stáva sa jednou z európskych veľmocí. Druhou významnou skutočnosťou bola európska koloniálna expanzia (europeizácia sveta). Súperenie Španielov, Portugalcov, Angličanov a Francúzov sa sústredilo predovšetkým na obsadzovanie nových území na iných kontinentoch a ich exploatáciu. V priebehu 17. a 18. storočia sa v Európe vytváral medzištátny systém rovnováhy. Ak jeden štát v medzinárodných vzťahoch dominoval, ostatné štáty sa prirodzene spájali do rôznych aliancií. Európania si zvykali na myšlienku koalícií ako protipólu hegemonistických tendencií. Systém rovnováhy fungoval medzi piatimi veľmocami - Anglickom, Francúzskom, Rakúskom, Ruskom a Pruskom.

Uvedená rovnováha a relatívna stabilita politických a mocenských pomerov v Európe bola prerušená francúzskou revolúciou (1789 – 1799), ktorá priniesla nové a pre ďalšie obdobie významné princípy: ľudské práva a právo národov na sebaurčenie. Nové revolučné myšlienky sa rýchlo šírili do Anglicka, nemeckých štátov, Belgicka, na Apeninský polostrov a pod. Nástup Napoleona k moci však znamenal šírenie týchto princípov vojenskými metódami. Francúzska expanzia znamenala značné zjednodušenie mapy Európy (napr. Nemecko v roku 1789 tvorilo približne 400 štátov, po Napoleonových výbojoch ich bolo menej než päťdesiat). Zmodernizovala a zjednotila sa štruktúra európskych štátov, nakoľko im Napoleon vnútil rovnaký administratívny systém, ktorý bol založený na centralizácii a hierarchii. Rozbil zbytky feudálneho zriadenia a nastolil prostredníctvom práva občiansku rovnosť. Francúzske zákonníky, tzv. kódexy (civilný Code civil z roku 1804 a trestný Code pénal z roku 1811) prechádzajú prostredníctvom recepcie do právnych systémov ďalších štátov (napr. Belgicko, Španielsko, Taliansko). Po prvýkrát dochádza k aproximácii práva v takom rozsahu.

Usporiadanie európskeho systému po Napoleonových vojnách, resp. legalizáciu výsledkov týchto vojen, priniesol Viedenský kongres hlavných európskych panovníkov (1814 - 1815), ktorý prijal princíp legitimizmu (spočívajúci v zachovaní po tri storočia formovaného poriadku a obyčají, tzn. vrátenie hraníc do takmer pôvodného stavu spred r. 1792). Organizačným predĺžením záverov Viedenského kongresu sa stala zmluva o vytvorení Svätej aliancie v septembri 1815, medzi Rakúskom, Ruskom a Pruskom, ku ktorým sa neskôr pridali ďalšie štáty. Išlo o celoeurópske zjednotenie zahraničnej politiky. Z podnetu rakúskeho kancelára Metternicha vznikol systém pomenovaný ako „európsky koncert" alebo tiež „európska harmónia". Fungoval pomocou metód kongresov a schôdzok monarchov, ministrov alebo veľvyslancov, ktorí vykonávali určitý druh skutočnej vlády v Európe, za podmienky, že sa veľmoci dohodli.

Priemyselná revolúcia a nové technológie umožnili na začiatku 19. storočia enormné zvýšenie výroby a hromadnú prepravu tovaru a osôb. Najmä od druhej polovice 19. storočia možno hovoriť o skutočnej európskej hospodárskej jednote. Napríklad Anglicko zrušilo colné poplatky v roku 1846. Dohodu o voľnom obchode podpísalo s Francúzskom v roku 1860 a neskôr aj s ostatnými štátmi, s výnimkou Ruska. Rovnako fungoval voľný pohyb kapitálu. Meny boli naviazané na zlato a vzájomne zameniteľné. Pracovná sila slobodne cirkulovala, cestovný pas bol nutný len do Ruska a balkánskych štátov. Vytvorenie jednotného európskeho hospodárskeho priestoru napriek tomu nevyústilo do projektov spoločnej Európy. Naopak, na konci storočia sa hospodárska rivalita medzi štátmi zvýšila a znamenala aj zavádzanie protekcionistických opatrení. V politickej oblasti nový fenomén pod názvom „nacionalizmus" postupne vymazával hospodársku homogenitu Európy. Opätovná krehká rovnováha bola nastolená až v roku 1904, uzatvorením poslednej spojeneckej zmluvy. Oproti štátom Trojspolku (Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko) súperili štáty Trojdohody (Anglicko, Francúzsko a Rusko) najmä vo vojenskej oblasti. Európa sa nasledujúcich desať rokov nachádzala v „stave ozbrojeného mieru".

Prvá svetová vojna (1914 – 1918) a najmä versaillský mierový systém, skomplikoval mapu európskeho kontinentu a snahy o zjednotenie Európy boli zriedkavé a nereálne. Európa sa rozdelila na víťazov a porazených, ktorým boli nové pravidlá vnútené. Vznik nových štátov znamenal skôr ďalšiu vlnu protekcionizmu a národnostných konfliktov. Vytvorená Spoločnosť národov v roku 1919, mala celosvetové zameranie, ale skôr išlo o európsku organizáciu (napr. USA sa nikdy nestali jej členom). Táto medzinárodná organizácia však nebola schopná zasiahnuť proti agresívnym krokom fašistickej vlády v Taliansku a okupácii Etiópie, nacistickej vlády v Nemecku a jej účasti v španielskej občianskej vojne alebo anšluse Rakúska. Nedokázala zasiahnuť ani v prípade japonskej invázie do Číny. Nasledoval zánik Československa, ako dôsledok Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže či medzinárodnej politiky nazývanej tzv. „appeasement" (angl. ustupovanie), ako stratégii ústupkov a uzmierovania si nacistického Nemecka s cieľom nevyprovokovať vojenský konflikt. Veľká hospodárska kríza od roku 1929 zostrila aj hospodársku konfrontáciu a v jednotlivých štátoch (najmä totalitných) sa začala presadzovať teória o sebestačnosti, štáty zavádzali protekcionistickú politiku (napr. v roku 1930 Smoot-Hawley Tariff Act zaviedol v USA clá až do výšky 63 %), čím značne ochromili pohyb tovaru a svetový obchod.

Napriek negatívnemu ekonomickému vývoju dochádza k vytvoreniu prvých novodobých plánov európskej integrácie, konkrétneho politického alebo ekonomického zjednotenia. V roku 1923 sa napríklad objavil manifest s názvom Pan-Európa, ktorú vydal Richard Coudenhove-Kalergi. Spolu s Ottom von Habsburgom zakladajú Paneurópsku úniu so sídlom vo Viedni a presadzujú zjednotenie Európy. V roku 1927 sa jej čestným predsedom stal Aristide Briand, jedenásť násobný francúzsky premiér, ktorý oficiálne navrhol vytvorenie európskeho zoskupenia. Na zasadnutí Spoločnosti národov v roku 1929 v Ženeve predniesol prejav o vytvorení federatívneho zväzku európskych národov pod názvom „Európska federálna únia". O rok neskôr zverejnené a podrobné „Memorandum o organizácii vlády Európskej federálnej únie" však vyvolalo nepriaznivé reakcie, keďže existovali obavy z vytvorenia organizácie paralelnej so Spoločnosťou národov.

Vypuknutie druhej svetovej vojny (1939 – 1945), ako dodnes najväčšieho a najrozsiahlejšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva, bolo skutočnosťou, ktorá stála život viac než 60 miliónov ľudí. Na jej začiatku sa objavuje núdzový projekt francúzsko-britskej únie z roku 1940, ako prejav spoločného vojenského úsilia, ktoré mohlo vyústiť do inštitucionalizovanej spolupráce a založenia únie dvoch štátov. Počas odbojového hnutia takmer v celej Európe vznikali viaceré projekty budúceho usporiadania Európy. K ich uskutočneniu došlo iba v jedinom prípade. Belgicko, Holandsko a Luxembursko uzatvorili 5. októbra 1944 colnú a hospodársku úniu - Benelux, ktorá sa mala zrealizovať hneď po oslobodení. Aj Winston Churchill bol ešte v roku 1943 presvedčený o vzniku veľkej „Rady Európy", zrejme ovplyvnený tlakom exilových vlád v Londýne. Myšlienku regionálnych (kontinentálnych) organizácií presadil aj v rámci kreovania Organizácie spojených národov (článok 52 Charty OSN). Po skončení vojny sa stal Churchill vodcom konzervatívnej opozície a vedie kampaň za ovplyvnenie verejnej mienky v prospech európskej jednoty. Tradične sa uvádza prejav Winstona Churchilla, ktorý predniesol v Zürichu 19. septembra 1946, kde vyzval na vznik Spojených štátov európskych.

Za rovnakým účelom vyvíjalo aktivitu viacero európskych hnutí. Z podnetu samotného Churchilla vzniklo v Anglicku Hnutie za zjednotenú Európu. Ďalej Európska únia federalistov, založená v Paríži v decembri 1946 (premenovaná v roku 1959 na Európske federalistické hnutie), požadovala obmedzenie suverenity jednotlivých štátov tak, aby určitá časť mohla prejsť na federálny orgán. Ďalšia federalistická skupina sa objavila v roku 1947, pod názvom Hnutie pre socialistické Spojené štáty európske. Členov národných parlamentov viacerých európskych štátov združovala Európska parlamentná únia, ktorú založil po návrate z USA v roku 1947 Coudenhove-Kalegri. Jej účelom bolo sústredenie poslancov európskych štátov do jedného tábora, aby mohli spoločne vykonávať nátlak na svoje vlády.

Narastajúci počet a rôznorodosť hnutí naklonených európskemu zjednocovaniu bolo nutné koordinovať. V novembri 1947 vzniká Koordinačný výbor, ktorý má zabezpečiť ich vzájomnú informovanosť a zorganizovať ich prvé zhromaždenie v máji 1948 v Haagu. Pod vedením W. Churchilla sa stretáva takmer osemsto osobností zo štátov západnej Európy. Kongres v Haagu sa rozdelil na dva smery: a) federálny, ktorý mal svojich zástancov vo Francúzsku, Belgicku, Taliansku a Holandsku; a b) unionistický, ktorý presadzovala Británia. Kongres rozhodol o vytvorení Európskeho hnutia na zastrešenie a zastupovanie rôznych organizácií, zoskupení a iniciatív. Mal tiež zistiť politické, hospodárske a technické problémy súvisiace so zjednocovaním Európy. Na kongrese o rok neskôr v Bruseli boli prijaté závery, ktoré o niekoľko mesiacov neskôr poslúžili ako základ pre vznik Rady Európy.

Po skončení druhej svetovej vojny myšlienka zjednotenej Európy konečne prerástla do jej skutočnej realizácie na úrovni vlád štátov, aj keď sa týkala dvoch oddelených blokov – západnej a východnej Európy samostatne. Paradoxne jednou z významných skutočností pre zjednocovanie západnej Európy tak bolo spustenie železnej opony, následná Studená vojna a hospodárska pomoc USA v podobe Marshallovho plánu. Zjednotená západná Európa sa javila ako jediná možnosť ako odolať tlaku zo strany Sovietskeho zväzu, prekonať značné hospodárske ťažkosti a udržať sociálnu a politickú stabilitu európskych štátov. Na konferencii v Paríži Marshallov plán, zahŕňajúci medzinárodnú koordináciu a kontrolu hospodárskej pomoci USA a Kanady, východný blok odmieta. Truman podpisuje zákon o zahraničnej pomoci 3. apríla 1948 (13 mld. USD na obdobie štyroch rokov) a o dva týždne neskôr je uzatvorená zmluva zakladajúca Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá má finančnú pomoc riadiť. Prostredníctvom nej naviac dochádzalo k neustálym stykom najvyšších štátnych predstaviteľov, ktorí uzatvárajú zmluvy o vzájomnej hospodárskej výmene, obmedzujú clá a kvóty a pod. Organizačná štruktúra OEEC bola predmetom diskusií, nakoniec však dostala charakter klasickej medzivládnej štruktúry.

Politické a vojenské zjednocovanie západnej Európy nastalo aj založením Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Rady Európy v roku 1949. Integráciu v oblasti obrany a vojenskú spoluprácu medzi štátmi západnej Európy urýchlil pražský februárový prevrat. Bruselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej sebaobrane (tiež známa ako Bruselský pakt) zaručovala jej signatárom automatickú vzájomnú pomoc, v prípade ozbrojenej agresie v Európe. Po eskalovaní medzinárodnopolitickej situácie bolo nutné priame zainteresovanie USA do kolektívnej sebaobrany štátov Bruselskej zmluvy. Americký senát v júni 1948 umožnil vláde uzavrieť v čase mieru vojenskú zmluvu, zahŕňajúcu priestor predovšetkým mimo amerického kontinentu. Jej nutnosť sa stala naliehavá už v čase sovietskej blokády Berlína (od 24. júna 1948 do 9. mája 1949). Vo Washingtone podpisuje dvanásť štátov 4. apríla 1949 Severoatlantickú zmluvu, na základe ktorej sa začala budovať nová vojenská organizácia (NATO) [Zakladajúcimi štátmi bolo Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Dánsko, Island, Taliansko, Portugalsko, Kanada a USA. V roku 1952 sa pripojilo Grécko a Turecko, Nemecko v roku 1955 a Španielsko v roku 1982. Zmluva nadobudla platnosť 24.8. 1949. V roku 1952 sa členmi NATO stali Grécko a Turecko. Členom NATO je od 29.3. 2004 aj Slovenská republika]. Jednotné vojenské velenie štátov NATO sa ustanovilo po kórejskej vojne. Organizácia Bruselského paktu týmto prakticky prestala vyvíjať samostatnú činnosť.

V tom istom čase vzniká výlučne európska medzinárodná organizácia – Rada Európy, podpisom jej Štatútu (tzv. Londýnskej zmluvy) [Vznikla dňa 3. augusta 1949 dosiahnutím siedmej potrebnej ratifikácie (Talianskou republikou). Zakladajúcimi štátmi rady Európy sú Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Írsko, Luxembursko, Taliansko, Holandsko, Nórsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Slovenská republika sa stala členom Rady Európy dňa 30. júna 1993] dňa 5. mája 1949. Cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu (fr. „úniu") medzi svojimi členmi [Podľa článku 3 Štatútu sa členom Rady Európy môže stať každý európsky štát pod podmienkou, že prijme princíp právneho štátu a zaručí ľudské práva a základné slobody všetkým osobám podliehajúcim jeho jurisdikcii. Vážne porušenie tohto ustanovenia je dôvodom na pozastavenie členstva alebo vylúčenie členského štátu z Rady Európy] , za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Tento cieľ sa napĺňa prostredníctvom:

Sídlom Rady Európy je Štrasburg. Samotná organizácia ako aj jej dva hlavné orgány (Výbor ministrov a Parlamentné zhromaždenie) [Štatút Rady Európy, ktorý doposiaľ v tomto ohľade novelizovaný nebol, uvádza názov tohto orgánu RE ako „Poradné zhromaždenie", z tohto dôvodu je v právnych a ostatných dokumentoch v slovenskej verzii doposiaľ používaný aj tento názov. Vo februári 1994 Výbor ministrov rozhodol od tohto okamihu používať názov „Parlamentné zhromaždenie" vo všetkých dokumentoch Rady Európy] bývajú často zamieňané či stotožňované s Európskymi spoločenstvami alebo Európskou úniou a jej orgánmi napriek tomu, že ide o samostatné a na sebe nezávisle fungujúce organizácie s rôznou členskou základňou a právomocami. Všeobecnosť cieľov Rady Európy, nedostatok právomocí a postavenie jej orgánov podriadených národným vládam spôsobili, že jej činnosť sa upriamila najmä na oblasti ochrany ľudských práv a rozvoja kultúrnych stykov. Hlavným prostriedkom napĺňania cieľom Rady Európy je uzatváranie medzinárodných zmlúv („európskych dohovorov") o rôznych otázkach spolupráce členských štátov [Napr. Európsky dohovor o sociálnej a lekárskej pomoci, Európsky dohovor o rovnocennosti dokladov umožňujúcich prístup na vysoké školy, Európska dohoda o režime pohybu osôb medzi členskými štátmi Rady Európy, Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach, Európska dohoda o zrušení víz pre utečencov, Európsky dohovor o akademickom uznávaní univerzitnej kvalifikácie, Európska sociálna charta, Európsky dohovor o adopcii detí, Európsky dohovor o potláčaní terorizmu]. Za najznámejšiu takúto zmluvu možno považovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950, ktorého prijatie štátom (ratifikácia) sa stalo podmienkou členstva v Rade Európy. Dohovor zriadil Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, ktorý posudzuje sťažnosti fyzických osôb bez ohľadu na ich štátne občianstvo alebo právnických osôb bez ohľadu na ich sídlo, ktorými namietajú porušenie základných práv a slobôd zaručených týmto osobám v Dohovore. Tento mechanizmus nemá doposiaľ nič spoločné s Európskou úniou.

Za rozhodujúci krok povojnovej európskej integrácie a formovanie súčasnej Európskej únie sa však považuje Deklarácia francúzskej vlády z 9. mája 1950 [Z tohto dôvodu sa tento deň oslavuje ako „Deň Európy". Toto označenie koliduje s 5. májom, dňom vzniku Rady Európy] , ktorú predniesol jej minister zahraničných vecí Robert Schuman (tzv. Schumanov plán). Táto výzva adresovaná predovšetkým Nemecku, ako aj ostatným západoeurópskym vládam, obsahovala stručný výklad projektu vypracovaného Jeanom Monnetom na medzinárodnoprávne a najmä inštitucionálne spojenie dvoch francúzskych a nemeckých výrobných odvetví, uhlia a ocele. Trvalé a uspokojivé vyriešenie francúzsko–nemeckej otázky predstavovalo základné východisko unifikácie Európy. Originalita toho riešenia spočívala práve vo vybudovaní prvej nadnárodnej (nie medzinárodnej) európskej organizácie – Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1951, ktoré vzniklo na základe prvej, tzv. „zakladajúcej zmluvy" – Zmluvy o založení ESUO. [Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele bola podpísaná 18. apríla 1951 v Paríž (tzv. Parížska zmluva) a ako jediná bola uzatvorená len vo francúzskom jazyku. Po jej rýchlej ratifikácii vstúpila do platnosti dňa 23. júla 1952. Ako prvá „zakladajúca zmluva" bola zároveň jediná uzatvorená s časovo obmedzenou platnosťou (na 50 rokov)] Nadnárodný prvok [Nadnárodným elementom v úvodnej fáze integrácie bol aj systém vlastného financovania ESUO. Vysoký úrad mal totiž právomoc zaobstarávať si potrebné prostriedky na plnenie svojich úloh: 1) zavádzaním dávok z výroby uhlia a ocele (v istom zmysle „európska daň"), 2) prijímaním pôžičiek a 3) prijímaním darov. Na rozdiel od iných medzinárodných organizácií sa financovanie ESUO vymykalo spod kontroly jeho členských štátov, čo najmä Vysokému úradu pridávalo na nezávislosti a nadnárodnosti]spolupráce medzi zakladajúcimi štátmi ESUO (Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko) spočíval v prenesení časti svojich právomocí (najmä zákonodarných a výkonných), ktorými štáty disponovali v odvetviach uhlia a ocele, na samostatné nadnárodné inštitúcie (Vysoký úrad a Radu) [Nadnárodným elementom v úvodnej fáze integrácie bol aj systém vlastného financovania ESUO. Vysoký úrad mal totiž právomoc zaobstarávať si potrebné prostriedky na plnenie svojich úloh: 1) zavádzaním dávok z výroby uhlia a ocele (v istom zmysle „európska daň"), 2) prijímaním pôžičiek a 3) prijímaním darov. Na rozdiel od iných medzinárodných organizácií sa financovanie ESUO vymykalo spod kontroly jeho členských štátov, čo najmä Vysokému úradu pridávalo na nezávislosti a nadnárodnosti] , ktoré mohli efektívne plniť ciele spoločenstva:

Keďže od začiatku kórejskej vojny 25. júna 1950 nebola ešte Severoatlantická aliancia bojaschopná, silnel tlak najmä zo strany USA na znovuvyzbrojenie Nemecka, čomu sa francúzska vláda chcela vyhnúť. Jean Monnet tak vytvoril plán na rozšírenie integračného systému ESUO aj na ozbrojené sily tým, že vytvoril plán európskej armády, ktorá by podliehala medzinárodnému štábu a spoločnému ministrovi obrany, ktorý by sa zodpovedal Zhromaždeniu ESUO. Realizátorom plánu sa stal vtedajší francúzsky premiér René Pleven (tzv. „Plevenov plán"). K uzatvoreniu Zmluvy o založení Európskeho obranného spoločenstva došlo 27. mája 1952. EOS malo predstavovať kolektívny systém obrany zaručujúci vzájomnú pomoc v prípade napadnutia ktoréhokoľvek zmluvného štátu. Inštitúcie EOS boli oveľa menej nadnárodné, keďže jednotlivé vlády nechceli obmedziť presun právomocí v tak významnej oblasti. Plevenov plán Európskeho obranného spoločenstva vyústil nakoniec do prípravy ďalšieho – Európskeho politického spoločenstva. Francúzske Národné zhromaždenie ratifikáciu Zmluvy o založení EOS v roku 1954 odmietlo a k rokovaniam o uzatvorení zmluvy o Európskom politickom spoločenstve sa už nedošlo.

Podobne, ako kórejská vojna pomohla zakladaniu ESUO, aj medzinárodné napätie, ktoré nastalo na jeseň 1956 po udalostiach v Sueze a Maďarsku, presvedčilo západoeurópske vlády, aby riešili svoju zraniteľnosť v energetickom zásobovaní a posilnením spojenectva. Potrebné návrhy koncipoval opäť Jean Monnet, ktorý sa najskôr angažoval na vytvorení spoločného trhu atómovej energie a neskôr o ďalšie sektory obchodu a priemyslu. Monnetove návrhy si osvojil belgický minister zahraničných vecí P.-H. Spaak. Konferencia šiestich ministrov zahraničných vecí ESUO v Messine (1. až 3. jún 1955) zriadila tzv. Spaakov výbor, ktorý bol poverený posúdiť všetky varianty sektorovej integrácie. O rok neskôr bola do Benátok zvolaná medzivládna konferencia šiestich členských štátov ESUO, ktorá pripravila príslušné návrhy medzinárodných zmlúv. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva atómovej energie bola spolu so Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva podpísaná 25. marca 1957 v Ríme. Obe „zakladajúce" zmluvy nadobudli platnosť 1. januára 1958 na časovo neohraničené obdobie (sú platné doteraz).

Od 1. januára 1958 tak existujú už tri „nadnárodné" organizácie – ESUO, EHS a EURATOM a majú vlastnú právnu subjektivitu (v každom členskom štáte „najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony"). Sú nezávislé a súhrnne sa nazývajú ako Európske spoločenstvá (ES). Spájajú ich dve inštitúcie, ktoré sú spoločné pre všetky tri spoločenstvá:

a to na základe Dohovoru o niektorých inštitúciách spoločných pre Európske spoločenstvá, ktorý bol podpísaný v ten istý deň ako Rímske zmluvy a tvoril dodatok k všetkým trom zakladajúcim zmluvám.

Okrem nich každé spoločenstvo má ďalšie dôležité, najmä legislatívne a výkonné inštitúcie:

Podstatou EHS a Euratomu bolo najmä rozšírenie spoločného trhu. Zatiaľ čo trh Euratomu bol striktne vymedzený (spoločný trh atómovej energie, t. j. jadrových a štiepnych materiálov), spoločný trh EHSbol neporovnateľne obsiahlejší a neexistovala paralela obdobného spoločného trhu kdekoľvek vo svete. [Spoločný trh ESAE mal nadobudnúť platnosť už rok od jeho vzniku. Trh EHS bol rozsiahli a preto budovaný postupne v rámci prechodného 12-ročného obdobia. Ako prvú sa podarilo dosiahnuť colnú úniu - k 1. júnu 1968. Voľný pohyb pracovníkov sa začal široko uplatňovať od roku 1958 a v roku 1968 bol takmer úplný. V oblasti voľného pohybu kapitálu bola liberalizácia len čiastková aj po roku 1969. Po uplynutí 12-ročného prechodného obdobia viedlo zdokonaľovanie „spoločného trhu" k tzv. vnútornému trhu, ktorý bol dokončený až k 31.12. 1992]
Zahŕňal najmä:

V týchto oblastiach (kompetenciách) nielen EHS, ale aj EURATOM a ESUO, boli ich legislatívne inštitúcie (Vysoký úrad, Rada EHS, Rada Euratom) výslovne splnomocnené na prijímanie právnych, tzv. komunitárnych aktov tak vo vzťahu k členským štátom, ako aj priamo voči fyzickým a právnickým osobám s bezprostredným účinkom.

Koncom päťdesiatych rokov sa Veľká Británia pokúšala vytvoriť protiváhu Európskym spoločenstvám. V snahe limitovať ostatné štáty západnej Európy zapojenie do ES (v roku 1959 požiadalo Grécko a Turecko o pripojenie k EHS), zoskupila okolo seba ďalších šesť štátov [Nórsko, Švédsko, Dánsko, Švajčiarsko (vrátane Lichtenštajnska), Rakúsko a Portugalsko. Fínsko, ktoré sa nemohlo pripojiť od začiatku, kvôli svojmu postaveniu voči vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, bolo najskôr od roku 1961 asociovaným členom EZVO a plnoprávnym členom sa stalo až pristúpením k 1.1.1986. K EZVO sa neskôr samostatne pridalo Lichtenštajnsko v r. 1991 a Island v r. 1970. EZVO doposiaľ existuje s tromi členskými štátmi – a s Európskou úniou vytvára tzv. Európsky hospodársky priestor (EHP)] , ktoré po rýchlych rokovaniach podpísali 4. januára 1960 v Štokholme Dohodu o Európskom združení voľného obchodu, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1960. Okrem zóny voľného obchodu nedosiahlo EZVO žiadny iný cieľ.

Postupne sa rozvíjala aj myšlienka atlantickej hospodárskej spolupráce. USA sa usilovali o väčší vývoz do Európy, nakoľko ich platobná bilancia bola už od roku 1958 deficitná. Jean Monnet navrhol, aby sa USA a Kanada stali plnoprávnymi členmi OEEC. Táto mala byť zmierovacím prostriedkom medzi EHS a EZVO. V januári 1960 sa v Paríži zišli členovia OEEC s predstaviteľmi USA a Kanady, ktorí 14. decembra 1960 podpísali dohodu o založení Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Táto dohoda vstúpila do platnosti 30. októbra 1961. OECD však disponuje

Parížskou a Rímskymi zakladajúcimi zmluvami boli položené základy Európskych spoločenstiev a neskoršej tzv. trojpiliérovej štruktúry Európskej únie, ktorá sa tradične znázorňuje ako grécky chrám. Tento až do 90-tych rokov 20. storočia stál na jedinom pilieri – Európskych spoločenstvách.

img01.jpg

Po úspešnom vzniku ESUO, EHS a EURATOM nastáva v procese európskej integrácie inštitucionálna kríza (1965 – 1966) ako dôsledok rôznych koncepcií zaoberajúcich sa ďalšou existenciou spoločenstiev. Francúzska vláda dokonca pristúpila k rok trvajúcej politike tzv. „prázdneho kresla", t.j. jej nezúčastňovaní sa zasadaní v rámci Rady ministrov [Naviac bol francúzsky stály predstaviteľ (veľvyslanec) pri ES odvolaný do Paríža a francúzskym úradníkom bolo zakázané vycestovať do Bruselu na rokovania rôznych pracovných skupín a výborov. V roku 1966 bola kríza prekonaná prijatím tzv. luxemburského kompromisu, ktorým sa štáty zaviazali prijať niektoré akty jednomyseľne napriek tomu, že zakladajúce zmluvy vyžadovali je väčšinové hlasovania v prípade, ak štát vyhlásil, že sú ohrozené jeho národné záujmy] . V tieni rozvíjajúceho sa a úspešného EHS neskôr v integrácii zaostávalo ESUO a Euratom. Štrukturálna kríza do roku 1968 znamenala rastúce používanie lacnejších ropných produktov a pokles spotreby uhlia, ktorá znamenala stratovosť celého odvetvia. Vysoký úrad chcel uplatniť právomoci, ktoré mu poskytovala zmluva a obmedziť ponuku uhlia zavedením stropu pre každý podnik, ale nedokázal získať súhlas Rady ministrov (najmä zástupcov Francúzska a Nemecka). Rozporuplný bol prístup jednotlivých štátov k integrácii aj odvetviam atómovej energie.

Nevyhnutným sa javilo nielen krízu prekonať, ale činnosť spoločenstiev zracionalizovať, ich administratívu zjednotiť a posilniť ich nezávislosť. Ďalej bolo potrebné demokratizovať Spoločenstvá tým, že:

Zlúčenie zvyšných dvoch inštitúcií všetkých troch spoločenstiev nastalo podpisom a platnosťou Zmluvy o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev(tzv. Zmluva o fúzii) [Podpísaná 8. apríla 1965, platná od 1. júla 1967. Takto jednotná Rada (vytvorená fúziou Rady ESUO, Rady EHS a Rady Euratomu) pritom zasadala v rôznych zloženiach podľa prerokovávaných tém: ministri zahraničných vecí, ministri financií, ministri poľnohospodárstva a pod. Už od roku 1958 začal pracovať tzv. Výbor stálych zástupcov (COREPER), zložený z veľvyslancov členských štátov v Bruseli, ktorí mali pripravovať rokovania ministrov v Rade. Jediná Komisia nahradila Vysoký úrad ESUO, Komisiu EHS a Komisiu Euratomu. Jej deviati členovia boli naďalej menovaní členskými štátmi. Je možné pripomenúť, že Rada ministrov dňa 23. októbra 1963 schválila princíp fúzie inštitúcií s perspektívou fúzie samotných troch Spoločenstiev, k čomu však nedošlo] , na základe ktorej existovali od r. 1967 už len štyri inštitúcie poverené napĺňaním zakladajúcich zmlúv všetkých troch Spoločenstiev:

a od roku 1957 už jednotné

Aj administratívy troch spoločenstiev boli zlúčené do jednej, s jednotným administratívnym rozpočtom, oproti trom rôznym príjmovým zdrojom (EHS a EURATOM získavali príspevky od členských štátov a ESUO od podnikov uhoľného a oceliarskeho priemyslu). Úradníci a zamestnanci ESUO, EHS a EURATOM sa od Zmluvy o fúzii označujú ako úradníci a zamestnanci Európskych spoločenstiev. Napriek tomu naďalej formálne existovali tri samostatné spoločenstvá, tri samostatné zakladajúce zmluvy s ďalším ich dodatkom – Zmluvou o fúzii. Spolu s právnymi aktmi ich inštitúcií vytvárajú tzv. komunitárne právo, resp. právo Európskych spoločenstiev, ktoré má prednosť pred právom členských štátov.

Ďalšou významnou zmenou a doplnením zakladajúcich zmlúv a pokračovanie európskej integrácie bolo rozširovanie Spoločenstiev o ďalších členov. Napriek založeniu EZVO sa V. Británia po zmene vnútropolitickej situácie rozhodla podať prvýkrát prihlášku do ES (9. augusta 1961), [ Írsko podalo svoju prihlášku o členstvo v ES 31. júla 1961, Dánsko 10. augusta 1961, Nórsko 30. apríla 1962, Rakúsko 12. decembra 1961, Švédsko a Švajčiarsko 15. decembra 1962 a Portugalsko 18. mája 1962 ]ktorú však Francúzsko 14. januára 1963 zamietlo. Druhýkrát požiadala Veľká Británia o vstup do ES 11. mája 1967. [Rovnako požiadalo druhýkrát o vstup do ESUO, EHS a EURATOM dňa 11. 5. 1967 aj Írsko, a Dánsko. Nórsko svoju kandidatúru predložilo 24. júla 1967] Aj tento pokus stroskotal na nesúhlase prezidenta de Gaulla, čoho dôsledkom bola ďalšia kríza spoločenstiev. Preto až po rezignácii francúzskeho prezidenta (27. apríla 1969) bolo možné začať prvé rozhovory o tzv. severnom rozšírení ES.

Zmluva o pristúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, Dánska, Írska a Nórska do Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva atómovej energie bola podpísaná 22. januára 1972 a platiť začala po ratifikácii od 1. januára 1973. Počas ratifikácie však Nóri v referende vstup do ES odmietli a ES sa rozšírilo len o tri štáty.

V roku 1969 sa dohodlo aj prehĺbenie európskej integrácie, t.j. zavedenie ďalších spoločných politík do rámca ES, najmä hospodárskej a menovej únie, s cieľom zachovania výsledkov spoločného trhu a jeho ochrana pred menovou nerovnováhou (tú spôsobili menové krízy, oslabenie a zamedzenie konvertibility dolára v roku 1971, ropné krízy v roku 1973 a 197916, následná inflácia, rast nezamestnanosti, deficit zahraničného obchodu a pod.), ktorá jej prijatie naopak takmer desať rokov brzdila. Až v roku 1978 však prijali členské štáty ES politické rozhodnutie o vytvorení Európskeho menového systému. [EMS bol založený na troch prvkoch: mechanizme výmenných kurzov (European Exchange Rate Mechanism - ERM), európskej menovej jednotke (Eropean Currency Unit - ECU) a Fonde pre európsku menovú spoluprácu. Do platnosti vstúpil 13. marca 1979. EMS zaväzoval centrálne banky zúčastnených štátov, aby kolísanie vzájomných trhových výmenných kurzov od stredných kurzov udržiavali v rámci určitého pásma. Toto pásmo bolo v rokoch 1979 až 1993 ± 2,25 %, s možnosťou jeho prechodného rozšírenia na ± 6% pri štátoch s väčšími menovými turbulenciami (Taliansko, neskôr Španielsko, Spojené kráľovstvo a Portugalsko). Ak hrozilo nebezpečenstvo jeho prekročenia niektorou z národných mien, museli ostatné centrálne banky neobmedzene intervenovať na devízových trhoch. Dotknutý štát potom musel prijať nápravné opatrenia, ktoré sa neobmedzovali iba na menovú intervenciu, ale súviseli s jeho celkovou hospodárskou politikou (úroková sadzba, rozpočtová politika a pod.). Nezávislosť a suverenita členských štátov sa aj v tejto politike postupne odstraňovala]

Za oživenie európskej integrácie na prelome 70. a 80. rokov (najmä odblokovanie rozhodovacieho mechanizmu v Rade) možno označiť aj následné južné rozšírenie spoločenstiev, ktoré bolo vzhľadom na ich vládnuce diktátorské režimy predtým neprípustné. Svoju žiadosť o vstup do Európskych spoločenstiev podalo Grécko 12. júna 1975 po tom, čo padol tzv. plukovnícky režim. V Portugalsku sa po zosadení diktatúry M. J. Caetana a zavedení demokratického systému k moci dostala Soaresova vláda, ktorá 28. marca 1977 požiadala taktiež o začlenenie do Európskych spoločenstiev. Rovnako v Španielsku po 39 rokoch diktatúry F. Franca požiadala Suárezova vláda o vstup do Európskych spoločenstiev 27. júla 1977. Zmluva o pristúpení Helénskej republiky k Európskym spoločenstvám bola nakoniec podpísaná 28. mája 1979 v Aténach a do platnosti vstúpila 1. januára 1981. Zmluva o pristúpení Španielska a Portugalska k Európskym spoločenstvám bola podpísaná 12. júna 1985 a platnosť nadobudla 1. januára 1986.

Inštitucionálny systém ES, najmä spôsob prijímania právnych aktov v Rade, trpel demokratickým deficitom. Až dvadsať rokov od vytvorenia Spoločného zhromaždenia sa podarilo túto inštitúciu demokratizovať jej kreovaním prostredníctvom všeobecného a priameho volebného práva. Na základe tzv. „bruselského aktu" z 20. septembra 1976 (Akt o priamych a všeobecných voľbách poslancov Zhromaždenia) sa v júni 1979 uskutočnili prvé voľby do Európskeho parlamentu(ako sa od r. 1962 Zhromaždenie nazývalo) s priemernou volebnou účasťou 62 % oprávnených voličov všetkých členských štátov. Poslanci EP sú od tohto okamihu volení na päť rokov a môžu spojiť „národný" a „európsky" mandát. Na jednotnom volebnom systéme sa členské štáty nedohodli a každý si ponechal právo rozhodnúť o vlastných pravidlách. Perspektíva priamych volieb prinútila rôzne politické strany k tomu, aby sa zoskupovali aj podľa „európskych tém". Nešlo však o skutočné európske politické strany, ale skôr o federácie vnútroštátnych strán, často značne odlišných v závislosti od štátu pôvodu. [Prvou bol Zväz socialistických strán Európskeho spoločenstva, založený 5. apríla 1974. Európska ľudová strana bola založená 29. apríla 1976]

Od 70-tych rokov sa prejavovala aj snaha o koordináciu zahraničných politík členských štátov Európskych spoločenstiev a vytvorenie Európskej rady, t.j. od roku 1974 konaním pravidelných schôdzok hláv štátov a predsedov vlád, ich ministrov zahraničných vecí a predsedu Komisie o aktuálnych otázkach rozvoja ES. Tesnejšia spolupráca však bola často vylúčená samotnou povahou zahraničnej politiky (tá nie je vymedzená právnym rámcom a konkrétnymi záväzkami, ale závisí najmä od politickej vôle jednotlivých vlád).

Spolupráca v oblasti zahraničnej politiky bola právne zakotvená až ďalšou novelizáciou a dodatkom k zakladajúcim zmluvám – prijatím Jednotného európskeho aktu (JEA) z roku 1986 (platnosť nadobudol dňa 1. júla 1987), ako prvej veľkej revízie zmlúv vôbec. Týmto došlo aj k právnemu zakotveniu štrukturálneho dualizmu:

Hlavnou úlohou JEA bolo rozšíriť a zefektívniť právomoci ES pre dokončenie vnútorného trhu. Vnútorný trh bol zadefinovaný ako priestor [Použil sa pojem „priestor" a nie „územie", čo by evokovalo skutočnosť, že Spoločenstvo má svoje územie a teda vecný substrát štátu. Vnútorný trh pozostáva zo „štyroch slobôd" a je založený na odstránení fyzických hraníc (kontrola colných formalít vzťahujúca sa na tovar a osoby), technických kontrol (aproximácia predpisov členských štátov v oblasti zdravotníctva, bezpečnosti, životného prostredia, vzájomného uznávania diplomov, obchodných spoločností, hospodárskej súťaže) a harmonizácii daňových predpisov (zblíženie DPH, spotrebných daní a pod.)] bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu s cieľom jeho dokončenia k 1. januáru 1993. Vytvorenie vnútorného trhu bolo sprevádzané kvantitatívnym rozširovaním európskej integrácie o nové politiky, najmä sociálnu, regionálnu, technologickú (výskum a technický rozvoj) a politiku životného prostredia.

Dosahovanie voľného pohybu osôb však bolo zložitejšie, keďže členské štáty si naďalej ponechali napr. právo prijímať opatrenia, ktoré považovali za nevyhnutné z hľadiska kontroly prisťahovalectva z tretích štátov a v rámci boja proti terorizmu, obchodu s drogami a nelegálnemu obchodu s umeleckými dielami. S výnimkou jednoznačného nesúhlasu Veľkej Británie však mali ostatné členské štáty vôľu v tejto oblasti pokročiť. Nakoniec rozhodný a významný krok uskutočnilo len päť nich - Francúzsko, Nemecko a štáty Beneluxu podpísali 14. júna 1985 tzv. Schengenskú dohodu. V tejto dohode sa štáty napríklad zaviazali vykonávať pri súkromných vozidlách na vzájomných hraniciach iba dohľad a nie kontrolu tak, aby „vozidlá hranice prechádzali len zníženou rýchlosťou a nezastavovali". Na hraničných prechodoch, kde sa kontrolné orgány štátov nachádzali vo vzájomnej blízkosti, sa od 1. januára 1986 zaviedli spoločné kontroly. [Príslušné štáty sa tiež zaviazali prispôsobiť svoju vízovú politiku, aby sa vyhli negatívnym dôsledkom, ktoré by mohlo zjednodušenie kontroly na spoločných hraniciach vyvolať v oblasti prisťahovalectva a bezpečnosti. Harmonizácia legislatívy mala nastať aj v oblasti azylového práva (vzájomné uznávanie rozhodnutí o zmietnutí azylu a pod.). Rovnako posilnili spoluprácu medzi svojimi policajnými a colnými orgánmi (výmenou informácií), predovšetkým v boji proti trestnej činnosti s cezhraničnými dôsledkami] Následný rozhodujúci krok bol prijatý 19. júna 1990, podpísaním Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohodymedzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecka a Francúzskej republiky. [Taliansko pristúpilo k obom dohodám 27. novembra 1990, Španielsko a Portugalsko 25. júna 1991 a Grécko 6. novembra 1992. Rakúsko sa pripojilo dňa 28. apríla 1995, Dánsko, Fínsko a Švédsko 19. decembra 1996. Islandská republika a Nórske kráľovstvo (štáty mimo EÚ) sa pripojili k vykonávaniu schengenských zmlúv na základe dohody, podpísanej v Luxemburgu 19. decembra 1996. Írsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska nie sú doposiaľ dohodami viazané] Táto implementačná zmluva už zakotvuje detailné práva a povinnosti jednak členských štátov, ako aj osôb nachádzajúcich sa na území členských štátov. Vnútorné hranice už môžu byť prekračované na ľubovoľných miestach a nevykonávajú sa na nich kontroly osôb. Dohoda ustanovila povinnosť zaviesť jednotné vízum, platné pre územie všetkých zmluvných strán. Toto vízum možno vydať na pobyt v dĺžke do 3 mesiacov. Cudzinci, ktorí sú držiteľmi jednotného víza a vstúpia legálne na územie jednej zmluvnej strany, sa môžu po dobu platnosti víza voľne pohybovať na území všetkých zmluvných strán.

Rozpad komunistických režimov, počnúcpádom berlínskeho múru dňa 9. novembra 1989, ukončilo rozdelenie Európy na dve antagonistické časti, vytvorené síce súbežne, ale rozdielnymi metódami. [Desať predsedov vlád štátov RVHP na svojom zasadnutí 9. a 10. januára 1990 konštatovalo neúspech tejto organizácie a socialistickej deľby práce na základe centrálneho plánovania. Podobne, o rok neskôr 25. januára 1991, bola rozpustená aj Varšavská zmluva (vojenské štruktúry, 1. júla aj politické)] Následné obdobie vytvorilo možnosť budovať už veľkú a zjednotenú Európu, ktorá bude zdieľať spoločné politické a ekonomické hodnoty. Rada Európy ani Konferencia o bezpečnosti a spolupráci, ako medzivládne či sporadicky fungujúce organizácie, nemohli zaručiť štátom strednej a východnej Európy potrebné politické záruky a možnosti ekonomického rozvoja. Vytváranie siete paralelných zón voľného obchodu medzi EHS a jednotlivými štátmi stredoeurópskeho regiónu viedlo v decembri 1992 aj k uzatvoreniu Stredoeurópskej dohody o voľnom obchode (CEFTA) medzi štátmi tzv. Vyšehradskej skupiny (SR, ČR, Poľsko a Maďarsko). K CEFTE neskôr pristúpilo Slovinsko, Bulharsko, Rumunsko a pobaltské štáty.

Začiatkom 90-tych rokov tiež dochádza k postupnej premene Európskych spoločenstiev na Európsku úniu. Dualizmus európskej integrácie (metód spolupráce a právneho poriadku) prehĺbila Zmluva o Európskej únii (podpísaná v holandskom Maastrichte 7. 2. 1992 a platná od 1. 11. 1993, tiež známa ako „Maastrichtská zmluva").
Popri troch spoločenstvách spravovaných tromi zakladajúcimi zmluvami (prvý pilier) sa etabluje pojem Európska únia, ktorý zahŕňa:

Maastrichtskou zmluvou „členské štáty vytvorili medzi sebou Európsku úniu založenú na Európskych spoločenstvách doplnených politikami a formami spolupráce stanovenými touto zmluvou". Žiadne ustanovenie zmlúv však Európskej únii nepriznalo právnu subjektivitu tak, aby konala samostatne, alebo za ES. Dôsledkom bolo aj rozlíšenie spôsobu prijímania, záväznosti či účinkov právnych aktov v prvom nadnárodnom pilieri (komunitárne právo) od aktov prijímaných v druhom a treťom medzivládnom pilieri (úniové právo).

Zriadená Maastrichtskou zmluvou bola aj nová inštitúcia - Účtovný dvor, ktorý preskúmava účty inštitúcií EÚ, ich príjmy a výdavky. Na žiadosť Nemecka bol zriadený osobitný poradný orgán – Výbor regiónov, zložený zo zástupcov regionálnych a miestnych orgánov.

Štruktúra a fungovanie Európskej únie bolo od jej vzniku v roku 1992 znázorňované ako grécky chrám, fungujúci na troch pilieroch:

img02.jpg

Rovnako rozlišujeme právo Európskej únie (únijné právo, ktoré vzniká v rámci všetkých troch pilierov alebo len únijné právo druhého a tretieho piliera) od komunitárneho práva – práva Európskych spoločenstiev prijímané v rámci prvého piliera.

img03.jpg

Komunitárne právo (právo Európskych spoločenstiev) má dôležité vlastnosti:

ktoré právo Európskej únie v užšom význame (2. a 3. pilier) nemalo. Bol to tiež dôsledok „medzivládnej spolupráce" pri prijímaní aktov v druhom a treťom pilieri, ktorý je odlišný od „nadnárodného princípu" tvorby a záväznosti aktov v rámci Spoločenstiev v pilieri prvom.

medzivládna spolupráca
(typická pre medzinárodné organizácie klasického typu) 		nadnárodná spolupráca
(typická pre nadnárodné organizácie – ES)
spôsob hlasovania zástupcov štátov v zásade jednomyseľne jednoduchá alebo kvalifikovaná väčšina zástupcov štátov
záväznosť prijatých právnych aktov len pre štáty, eventuálne len tie, ktoré hlasovali „za" pre všetky (aj prehlasované) štáty, a aj fyzické a právnické osoby

Zmluva o Európskej únii priniesla viacero zmien do pôvodných zakladajúcich zmlúv, ktoré vytvárajú skutočné samostatné trojdelenie politickej moci (zákonodarná – Rada, Európsky parlament, výkonná – Európska komisia, súdna – Súdny dvor), federatívny systém spolupráce medzi EÚ a jej členskými štátmi. Maastrichtská zmluva tiež zaviedla

Počas prijímania Zmluvy o Európskej únii dochádza k ďalšiemu (štvrtému) rozšíreniu Európskych spoločenstiev. Dňa 30. marca 1994 sa uzatvára už Zmluva o pristúpení Rakúska, Fínska, Švédska a Nórska k Európskej únii. Kvôli opätovne negatívnemu referendu v Nórsku, nadobudla platnosť až 1. januára 1995 a to len pre Rakúsko, Fínsko a Švédsko.

Takmer dve tretiny obchodnej výmeny štátov EZVO sa po jeho vzniku týkali členských štátov Európskych spoločenstiev. V rokoch 1972 - 1973 členské štáty EZVO so štátmi Európskych spoločenstiev uzatvárajú dvojstranné zmluvy o voľnom obchode. Komisia, ktorá bola zdržanlivá pri prijímaní štátov EZVO do Európskych spoločenstiev [Komisia mala obavy, že tieto väčšinou neutrálne štáty môžu predstavovať prekážku vytvorenia politickej únie a Európskej únie s posilnenými právomocami v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky] , navrhla neskôr dokonca rozšírenie vnútorného trhu (s výnimkou colnej únie) o tieto štáty osobitným spôsobom – uzatvorením multilaterálnej Dohody o Európskom hospodárskom priestore [Dohoda o Európskom hospodárskom priestore medzi Európskymi spoločenstvami, ich členskými štátmi a Rakúskou republikou, Fínskou republikou, Islandskou republikou, Lichtenštajnským kniežatstvom, Nórskym kráľovstvom, Švédskym kráľovstvom a Švajčiarskou konfederáciou] , ktorá bola podpísaná medzi Európskym spoločenstvom, členskými štátmi ES a štátmi EZVO v Oporte 2. mája 1992 a platnosť nadobudla 1. januára 1994. Platnosť nadobudla pre štáty ES (Rakúsko, Fínsko a Švédsko sa onedlho stávajú členmi ES), Nórsko a Island, nie však vo vzťahu k Švajčiarsku, ktoré EHP nakoniec neratifikovalo.

img04.jpg

Samotná maastrichtská Zmluva o EÚ z roku 1992 predpokladala, že niektoré ďalšie potrebné zmeny zakladajúcich zmlúv budú prijaté neskôr. Ďalší pokrok v upevňovaní európskej integrácie tak nastal prijatím:

Zmeny, ktoré obe zmluvy z roku 1997 a 2001 do zakladajúcich zmlúv priniesli, súviseli so snahou:

V októbri 2000 bola Európskym parlamentom, Európskou komisiou a Radou EÚ vyhlásená aj Charta základných práv Európskej únie, ktorá nie je záväzná, ale stáva sa na úrovni ochrany základných práv voči inštitúciám EÚ nevyhnutnou náležitosťou EÚ ako „právneho spoločenstva", t.j. obdobe právneho štátu.

V máji 2000 predniesol nemecký minister zahraničných vecí J. Fischer na Humboltovej univerzite prednášku pod názvom „Od konfederácie k federácii", v ktorej načrtol svoju predstavu o „európskej ústavodarnej zmluve a dokončení myšlienok Roberta Schumana o vytvorení európskej federácie". V roku 2001 sa hlavy štátov a predsedovia vlád zasadajúci v rámci Európskej rady v dňoch 14. a 15. decembra 2001 v belgickom Laekene dohodli o potrebe zjednodušenia fungovania EÚ a zjednotenia zakladajúcich zmlúv (najmä odstránením troch pilierov a vytvorení jedinej organizácie s právnou subjektivitou). Na tento účel bol zriadený špeciálny orgán – Konvent, ktorý do leta 2003 vypracoval tzv. Zmluvu o Ústave pre Európu. Symbolicky bola podpísaná v Ríme 29. októbra 2004 a do platnosti mala vstúpiť 1. novembra 2006. Ratifikačný proces však zlyhal následkom negatívneho francúzskeho a holandského referenda, projekt federatívnej Európskej únie s vlastnými symbolmi, ministrom zahraničných vecí a pod. stroskotal.

V roku 2002 zaniká Európske spoločenstvo uhlia a ocele, jeho agendu preberá Európske spoločenstvo. Európske spoločenstvo atómovej energie priveľkou aktivitou nevyniká. Úspešná je spolupráca v rámci tretieho piliera EÚ, prijímajú sa mnohé právne predpisy, umožňujúce napr. vzájomné vydávanie vlastných občanov na trestné stíhanie do iného členského štátu EÚ. Spolupráca v rámci druhého piliera je rozpačitá, vždy spoločná zahraničná politika a prijímanie spoločných postojov všetkých členov EÚ je zriedkavé (najmä balkánska kríza ukázala, aké ťažké bude túto politiku Európskej únie napĺňať). Únia ťaží z dokončenia menovej únie a prechodom na spoločnú menu euro a bezprecedentným rozšírením o dvanásť štátov na základe:

Neúspech Zmluvy o Ústave pre Európu bolo potrebné čo najskôr prekonať novými rokovaniami o zjednodušení rámca Európskej únie a jej zmluvného systému. V roku 2007 bola schválená ako takzvaná „reformná zmluva" doposiaľ posledná novelizácia zakladajúcich zmlúv – Lisabonská zmluva, ktorá napriek komplikovanej ratifikácii v Írsku, Poľsku a najmä Českej republike, vstúpila do platnosti 1. decembra 2009. [Prekážkou platnosti Lisabonskej zmluvy dňa 1. januára 2009 bolo najskôr odmietavé írske referendum, ktoré sa konalo dňa 12. júna 2008. Vzhľadom na to, že Lisabonská zmluva si vyžadovala podľa írskej ústavy interpretovanej Írskym najvyšším súdom ratifikáciu v referende, opakované a úspešné referendum sa konalo v októbri 2007, počas tohto obdobia bola už podpísaná Lisabonská zmluva dokonca upravená v prospech írskych požiadaviek. O možnosti ratifikovať Lisabonskú zmluvu rozhodoval do poslednej chvíle nemecký a aj český ústavný súd]

Podľa lisabonského znenia článku 1 Zmluvy o EÚ je Únia založená už len na dvoch zakladajúcich zmluvách, ktoré majú rovnakú právnu silu:

Už spomenutá nielen finančná, ale najmä dlhová kríza čoraz väčšieho počtu členských štátov EÚ ohrozuje projekt menovej únie, ale aj efektívnosť samotnej organizácie. V roku 2010 štáty eurozóny uzatvárajú zmluvu o Európskom finančnom stabilizačnom nástroji (tzv. dočasný euroval), ktorý umožňuje poskytnúť zadĺženému štátu finančné prostriedky obmedzením jeho právomocí. O dva roky neskôr sa snaží eurozóna vytvoriť osobitnú finančnú organizáciu schválením Zmluvy o založení Európskeho mechanizmu pre stabilitu (tzv. trvalý euroval). [V rámci trvalého eurovalu Slovenská republika bude musieť počas piatich rokov poskytnúť EMS 659 miliónov EUR v hotovosti] Ozývajú sa hlasy o rozčlenení EÚ na skupinu silných a finančne spoľahlivých štátov, pre ktoré budú platiť odlišné pravidlá.
Vzájomnú súvislosť medzi jednotlivými zakladajúcimi zmluvami v rámci EÚ a Euratom možno znázorniť aj takto:

img05.jpg

Vysvetlivky:
ZEÚ – Zmluva o Európskej únii (obsahuje základné ustanovenia)
ZFEÚ – Zmluva o fungovaní Európskej únie (obsahuje podrobnosti o činnosti inštitúcií a orgánov EÚ a ich kompetenciách)
Charta – Charta základných práv EÚ (predstavuje „kôru" či obal, ktorý EÚ musí pri svojej činnosti dodržiavať a nesmie prekročiť)

Zlúčenie troch pilierov Európskej únie podľa Lisabonskej zmluvy možno znázorniť nasledovne:

piliere_eu.jpg

Zmeny v štruktúre Európskych spoločenstiev a Európskej únie podľa Lisabonskej zmluvy možno znázorniť nasledovne:

struktura_eu.jpg

Zmeny zakladajúcich zmlúv podľa Lisabonskej zmluvy možno znázorniť nasledovne:

zmluva_eu.jpg

Ďalšou zmenou, ktorou sa zmenia zakladajúce zmluve (ZEÚ, ZFEÚ a Zmluva o založení EURATOM) bude Zmluva o pristúpení Chorvátska k EÚ, ktorá bola podpísaná 9. decembra 2011 a do platnosti by mala vstúpiť po ratifikácii všetkými súčasnými členskými štátmi a Chorvátskom dňa 1. júla 2013.

Otázky a podnety k diskusii

Aké boli historické dôvody vzniku Európskych spoločenstiev?

Aký je rozdiel medzi EÚ, ES, ESUO a Euratom?

Uveďte zmeny a doplnenie zakladajúcich zmlúv.

Čo bola trojpilérová štruktúra EÚ?

Kto vstúpi do EÚ v roku 2013 ako dvadsiaty ôsmy členský štát?

Ako vidíte budúcnosť EÚ s mnohopočetnou členskou základňou?

Viac informácií:

http://europa.eu/about-eu/eu-history/index_sk.htm