file Odhalené záhady EU

Inštitúcie, orgány a agentúry EÚ

Kto koná v mene Európskej únie?

Európska únia disponuje množstvom právomocí, ktoré vykonávajú v zásade len jej inštitúcie, obsadené jednotlivcami, konajúcimi v ich mene. Ako právnická osoba, subjekt právnych vzťahov môže EÚ vstupovať do rôznych vzťahov, záväzkov, rokovaní a pod. Zakladajúce zmluvy (ZEÚ, ZFEÚ) vždy určujú, ktorá inštitúcia môže ktorú činnosť a právomoc v mene EÚ vykonávať, resp. stanovuje aj vzájomné spolupôsobenie viacerých inštitúcií pri výkone určitých právomocí spoločne.

Inštitucionálna štruktúra sa od založenia Európskych spoločenstiev v roku 1952, resp. 1958 podstatnejšie nemenila. Základný pôvodný inštitucionálny systém bol a aj v súčasnosti je založený na štyroch inštitúciách (Európskej komisii, Rade EÚ, Európskom parlamente a Súdnom dvore). Neskôr bol zriadený Dvor audítorov, Európska rada a Európska centrálna banka.

Inštitúciami Únie sú:

Podľa článku 13 Zmluvy o EÚ, má Únia k dispozícii jednotný a vlastný inštitucionálny rámec, ktorého účelom je podporovať jej hodnoty, sledovať jej ciele, slúžiť jej záujmom, záujmom jej občanov a členských štátov, ako aj zabezpečovať konzistentnosť, efektívnosť a kontinuitu jej politík a činností (tzn. vykonávať všetky právomoci, zverené EÚ členskými štátmi zakladajúcimi zmluvami).Každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené zakladajúcimi zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými. Inštitúcie Únie navzájom v plnej miere spolupracujú.

Inštitúcie Európskej únie po Lisabonskej zmluve (od 1.12. 2009)

institucie_eu

Okrem inštitúcií EÚ má dôležitú úlohu aj viacero orgánov, úradov, výborov a agentúr, zriadených zakladajúcimi zmluvami, nariadeniami, alebo rôznymi dohodami medzi inštitúciami EÚ. Európskemu parlamentu, Rade a Komisii pomáha (s poradnou funkciou):

Ak to ustanovujú zakladajúce zmluvy, tieto orgány nemožno obísť najmä v procese prípravy právnych aktov EÚ a počas ich schvaľovacieho procesu, i keď inštitúcie nemusia ich stanovisko rešpektovať.

Rozdiel medzi inštitúciami EÚ a ostatnými orgánmi, výbormi a agentúrami EÚ je najmä v tom, že inštitúcie majú výkonnú, zákonodarnú alebo súdnu (t.j. rozhodovaciu) právomoc, kým orgány, výbory a agentúry ju v zásade nemajú.

Medzi ďalšie orgány, ale aj úrady a agentúry Únie patria:

  1. finančný orgán: Európska investičná banka (EIB),
  2. kontrolné orgány: Európsky ombudsman, Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (EDPS),
  3. orgán pre vonkajšiu politiku: Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ),
  4. medziinštitucionálne orgány a úrady: Úrad pre vydávanie publikácií EÚ (OP), Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO), Európska škola verejnej správy (EAS)
  5. decentralizované regulačné agentúry, úrady a orgány: pre určitú oblasť politiky
    pozri ich zoznam: http://europa.eu/agencies/regulatory_agencies_bodies/index_sk.htm

V inštitúciách, orgánoch, agentúrach, úradoch a výboroch EÚ pôsobia zástupcovia členských štátov (volení alebo delegovaní na národnej úrovni), ktorí sú zamestnancami alebo funkcionármi v rôznych orgánoch vo svojich členských štátoch (ide najmä o ministrov, ktorí sa schádzajú v Rade a tiež hlavy štátov alebo predsedovia vlád, ktorí sa schádzajú v Európskej rade). Väčšinu personálu však tvoria volení funkcionári EÚ (poslanci Európskeho parlamentu, členovia Komisie – komisári a sudcovia Súdneho dvora EÚ, obmudsman) a zamestnanci Európskej únie, tzn. zamestnanci konkrétnej inštitúcie, orgánu, agentúry či výboru, ktorí vytvárajú tzv. verejnú službu EÚ. Táto je podobná režimu štátnej správy v ktoromkoľvek európskom štáte, nakoľko jej zamestnanci vykonávajú prakticky všetky funkcie bežnej štátnej správy. Výkon práce pre uvedené inštitúcie, orgány a pod. podlieha viacerým modifikáciám v závislosti od druhu pracovného pomeru, na základe ktorého pracovník zakladá svoj pracovný vzťah.

Európska rada

V prvej časti publikácie sme uviedli, že Európska rada sa začala schádzať od roku 1974 ako neformálne fórum na diskusie medzi lídrami EÚ. Rýchlo sa z nej stala najvýznamnejšia inštitúcia, ktorá v skutočnosti stanovuje ciele a priority celej Únie.

Európska rada sa skladá z hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, ako aj zo svojho predsedu a predsedu Komisie. Európska rada funguje ako vrcholná politická inštitúcia Únie. Rozhodovať (hlasovať) sú však oprávnení len 27-mi najvyšší zástupcovia členských štátov. Záleží od ústavného systému a formy vlády každého členského štátu, či ho na zasadnutiach Európskej rady zastupuje hlava štátu (prezident alebo monarcha) alebo predseda vlády. Slovenskú republiku zastupuje v Európskej rade vždy predseda vlády.

Európska rada je uznášaniaschopná (kvórum), ak sú prítomné aspoň dve tretiny jej členov.
Európska rada sa uznáša:

  1. najmä konsenzom (rozhodnutie je prijaté, ak s predloženým návrhom nikto nevysloví svoj nesúhlas),
  2. jednoduchou alebo aj
  3. kvalifikovanou väčšinou a
  4. jednomyseľne (o najdôležitejších otázkach).

Od roku 2009 má Európska rada na čele svojho predsedu, ktorý znamená určitý symbol istoty a jednotnej reprezentácie navonok. Predsedu Európskej rady volia hlavy štátov alebo predsedovia vlád kvalifikovanou väčšinou na funkčné obdobie 2,5 roka s možnosťou opätovného znovuzvolenia na ďalšie funkčné obdobie. Aktuálne je ním Herman Van Rompuy, ktorého druhé volebné obdobie začalo 1. júna 2012 a skončí sa 30. novembra 2014. Funkcia predsedu Európskej rady je nezlučiteľná s výkonom akejkoľvek vnútroštátnej funkcie.

Predseda nemá hlasovacie právo. Jeho hlavnými úlohami sú:

  1. predsedať Európskej rade a podnecovať jej prácu,
  2. zabezpečovať prípravu a plynulosť práce Európskej rady v spolupráci s predsedom Komisie a na základe práce Rady pre všeobecné záležitosti,
  3. uľahčovať dosiahnutie súdržnosti a konsenzu v rámci Európskej rady, t.j. prijatie kladného alebo záporného rozhodnutia,
  4. po každom zasadnutí Európskej rady predkladať správu Európskemu parlamentu.

Ďalej predseda Európskej rady na svojej úrovni a z titulu svojej funkcie zabezpečuje zastupovanie Únie navonok v záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky bez toho, aby zasahoval do právomocí vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (nepresne ho možno označiť za „prezidenta EÚ", keďže nie je jediný, kto zastupuje EÚ navonok).

Okrem hláv štátov alebo predsedov vlád a ich predsedu sa zasadnutí Európskej rady zúčastňuje aj predseda Komisie. Ministri zahraničných vecí členských štátov a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (ako podpredseda Komisie) tiež pomáhajú pri činnostiach Európskej Rady.

Úlohou Európskej rady je :

  1. dávať Únii potrebné podnety na jej rozvoj a
  2. určovať všeobecné politické smerovanie a priority EÚ.

Európska rada však nemá legislatívnu funkciu, neprijíma právne akty EÚ, nemôže ich ani sama iniciovať (nutný je návrh Európskej komisie).

Európska rada pravidelne zasadá štyrikrát do roka (zvyčajne v marci, júni, októbri alebo novembri a v decembri). Ak je to nevyhnutné, uskutočňujú sa mimoriadne, tzv. neformálne zasadnutia (v roku 2011 sa Európska rada zišla až šesť krát). V Bruseli sa Európska rada schádza na riadnych zasadnutiach. Zasadnutia Európskej rady (tiež známe aj ako tzv. summity) sú neverejné a trvajú vo všeobecnosti najviac dva dni.

Európsku radu si netreba zamieňať s Radou Európskej únie, ktorá je odlišnou inštitúciou Únie, ani s Radou Európy, ktorá je samostatnou medzinárodnou organizáciou so sídlom v Štrasburgu!!

Viac informácií o Európskej rade:

http://www.european-council.europa.eu/home-page.aspx?lang=sk

Rada Európskej únie

Rada Európskej únie (do roku 1994 pod názvom Rada, resp. Rada ministrov) je hlavnou zákonodarnou a rozhodovacou inštitúciou EÚ s výnimkou prípadov, kedy právne predpisy Únie a iné rozhodnutia prijíma spoločne s Európskym parlamentom. Podobne ako Európska rada, aj Rada EÚ predovšetkým háji záujmy jednotlivých členských štátov a reprezentuje najmä „hlasy členských štátov" (alebo skôr vlád členských štátov).

Rada sa skladá z jedného splnomocneného zástupcu každého členského štátu na ministerskej úrovni, ktorý môže zaväzovať vládu príslušného členského štátu a hlasovať za ňu. Rada tak zasadá a rozhoduje v zložení 27-mych ministrov, každý je z jedného členského štátu. V Slovenskej republike je na ministerskej úrovni aj štátny tajomník, ktorý môže ministra plnohodnotne na zasadnutí Rady nahradiť.

Každý členský štát však nemá len jedného ministra, vláda Slovenskej republiky pozostáva aktuálne (k 1. 9. 2012) z trinástich ministrov. Ktorí ministri (event. ich štátni tajomníci) sa zasadnutí Rady zúčastňujú?

Rada zasadá v desiatich rôznych zloženiach (formáciách) podľa oblasti, ktorou sa zaoberá:

  1. Rada pre všeobecné záležitosti (GAC),
  2. Rada pre zahraničné veci (FAC),
  3. Rada pre hospodárske a finančné záležitosti (vrátane rozpočtu, ECOFIN),
  4. Rada pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti (vrátane civilnej ochrany, JHA),
  5. Rada pre zamestnanosť, sociálnu politika, zdravotníctvo a ochranu spotrebiteľa (EPSCO),
  6. Rada pre konkurencieschopnosť (vnútorný trh, priemysel a výskum, vrátane cestovného ruchu, COMPET),
  7. Rada pre dopravu, telekomunikácie a energetiku (TTE),
  8. Rada pre poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo (AGRI/FISH),
  9. Rada pre životné prostredie (ENVI) a
  10. Rada pre vzdelávanie, mládež a kultúru (vrátane audiovizuálnych záležitostí, EYC).

Ktorý minister za členský štát bude na konkrétnom zasadnutí Rady prítomný, závisí od predmetu prerokovávanej problematiky (obsahu návrhu právneho aktu). Zloženia Rady pre všeobecné záležitosti a pre zahraničné veci boli zriadené zakladajúcimi zmluvami. O zriadení ostatných zložení rozhoduje Európska rada kvalifikovanou väčšinou.

Napríklad členmi Rady pre všeobecné záležitosti sú národní ministri zahraničných vecí alebo ministri pre európske záležitosti. Toto zloženie Rady, zabezpečuje konzistentnosť a plynulosť práce ostatných zložení Rady, pripravuje dokonca aj zasadnutia Európskej rady, zodpovedá za koordináciu politík Únie, inštitucionálnych a administratívnych otázok, prerokúva všeobecné otázky, ktoré sa týkajú viacerých politík EÚ, napríklad viacročný finančný rámec a rozširovanie Únie.

Rada pre zahraničné veci, ktorej členmi sú ministri zahraničných vecí členských štátov, napríklad zabezpečuje konzistentnosť vonkajšej činnosti Únie na základe strategických usmernení Európskej rady a zodpovedá za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku, spoločnú obchodnú politiku, rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc Únie. Rade pre zahraničné veci predsedá člen a zároveň podpredseda Európskej komisie – Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Jednotlivým zloženiam Rady, s výnimkou zloženia Rady pre zahraničné veci, predsedajú samotní jej členovia, ministri ako zástupcovia členských štátov, v rámci vopred definovaného poradia, ktoré sa označuje aj ako „rotačné predsedníctvo" alebo „predsedajúci štát". Každých šesť mesiacov (od januára do júna; od júla do decembra) tak predsedá Rade EÚ (t.j. všetkým jej formáciám) príslušný minister jedného členského štátu EÚ.

Poradie predsedajúcich štátov od roku 2007 do roku 2019 funguje na základe rozhodnutia 2007/5/ES, Euratom z 1. januára 2007, ktorým sa určuje poradie pri vykonávaní predsedníctva Rady.

Rada zasadá a má svoje sídlo v Bruseli, okrem apríla, júna a októbra, keď zasadá v Luxemburgu.

Rada je uznášaniaschopná, ak je prítomná väčšina jej členov, ktorí sú oprávnení hlasovať. Rada sa uznáša nasledujúcimi spôsobmi:

  1. kvalifikovanou väčšinou, ak zmluvy neustanovujú inak (t.j. ako pravidlo). Kvalifikovaná väčšina je najčastejší spôsob uznášania sa Rady a v priebehu vývoja ES a neskôr Únie postupne nahrádza jednomyseľné hlasovanie. Pravidlá rozhodovania Rady kvalifikovanou väčšinou pôsobia zložito a neprehľadne kvôli uplatňovaniu prechodných období ustanovených v zakladajúcich zmluvách.

    Od 1. novembra 2014 sa uznesenie Rady považuje za prijaté kvalifikovanou väčšinou, ak sú súčasne splnené dve podmienky - tzv. systém dvojitej väčšiny.
    Dvojitá väčšina pri hlasovaní v Rade od 1. 11. 2014:
    hlasuje za prijatie aspoň 55 % členských štátov a zároveň 65 % obyvateľov Európskej únie
  2. absolútnou väčšinou všetkých svojich členov o rôznych procesných otázkach,
  3. štvorpätinovou väčšinou svojich členov len v prípade rozhodovania o existencii rizika porušenia základných hodnôt Únie členským štátom (pozri čl. 7 ods. 1 ZFEÚ) a
  4. jednomyseľne v prípadoch výslovne ustanovených zakladajúcimi zmluvami, pričom zdržanie sa hlasovania nebráni prijatiu uznesenia. Jednomyseľné je výnimočné a uplatňuje sa iba v niektorých citlivých oblastiach, v ktorých sa členské štáty odmietli vzdať práva veta, napríklad v oblasti spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky, spoločnej obrannej politiky, nediskriminácie a občianstva Únie a v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v oblasti daní a sociálnej politiky.

Viac informácií o Rade EÚ:

http://www.consilium.europa.eu/homepage.aspx?lang=sk

Európsky parlament

Európsky parlament je inštitúcia Únie, ktorá prešla najväčším vývojom právomocí. Dnes má Parlament vo väčšine prípadov rovnaké spolurozhodovacie právomoci pri prijímaní aktov ako Rada, na prijatie legislatívneho aktu Únie (nariadenia, smernice, rozhodnutia) sa vyžaduje súhlas oboch inštitúcií. Pôvodný názov Parlamentu bol „Zhromaždenie", až Jednotný európsky akt ho oficiálne nazval „Európsky parlament".

Európsky parlament spolu s Radou vykonáva:

  1. legislatívne funkcie (podieľa sa na schvaľovaní sekundárneho práva a medzinárodných dohôd Únie),
  2. rozpočtové funkcie (podieľa sa na schvaľovaní rozpočtu EÚ),
  3. kreačné funkcie (schvaľuje predsedu a ostatných členov Komisie).

Samostatne Európsky parlament vykonáva najmä:

  1. kreačné funkcie (sám volí ombudsmana),
  2. poradné a
  3. kontrolné funkcie (prostredníctvom výborov) dohliada na plnenie rozpočtu, prerokúva výročnú súhrnnú správu Komisie o činnosti Únie, prípadne iné správy predložené Komisiou, správy iných inštitúcií, napríklad správu o výsledkoch zasadnutia Európskej rady a pod. Významná kontrolná funkcia spočíva v možnosti vysloviť Európskej komisii nedôveru a zosadiť tak jej členov z funkcií (na verejnom hlasovaní absolútnou väčšinou hlasov a zároveň dvojtretinovou väčšinou odovzdaných hlasov). Podobne ako v Národnej rade SR sa aj v Parlamente koná tzv. hodina otázok, počas ktorej členovia Komisie odpovedajú na otázky poslancov.

Sekundárne právne akty v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa prijímajú bez účasti Európskeho parlamentu. Vysoký predstaviteľ Únie sa však pravidelne radí s Parlamentom a informuje ho o podstatných aspektoch a rozhodnutiach z oblasti SZBP. Parlament môže v rámci SZBP prijímať len odporúčania. Parlament môže tiež vypočúvať osobitného zástupcu v oblasti SZBP a vedúcich delegácií Únie v tretích krajinách.

Európsky parlament sa skladá z poslancov, ktorí zastupujú občanov Únie a nie členské štáty (ako Európska rada a Rada EÚ). Poslanci sú od roku 1979 v každom členskom štáte volení vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách, tajným hlasovaním na základe systému pomerného zastúpenia.

Počet poslancov určený každému členskému štátu teda volia občania EÚ s trvalým pobytom na území tohto štátu, podľa podrobnejších pravidiel, stanovených jeho vnútroštátnou legislatívou. V Slovenskej republike sú pridelené poslanecké mandáty obsadzované na základe volieb konaných podľa zákona NRSR č.331/2003 Z.z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov. Podľa tohto zákona môže byť do Parlamentu zvolený jednak občan Slovenskej republiky, alebo aj iný občan členského štátu EÚ, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšil 21 rokov veku, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a nenastali u neho prekážky vo výkone volebného práva. Prvé voľby slovenských zástupcov v EP sa konali v roku 2004. Tzv. „európske voľby" sa konajú v rovnakom termíne vo všetkých 27-mych členských štátoch EÚ.

Aktuálne je až do roku 2014 počet poslancov Parlamentu upravený výnimočne odlišne a pozostáva zo 754 poslancov. Najviac poslancov má Nemecko – 99, Slovenská republika – 13, Írsko a najmenej Malta – 5.

Mandát poslanca Európskeho parlamentu:

  1. trvá volebné obdobie päť rokov,
  2. je obnoviteľný
  3. nie je imperatívny, čiže poslanec hlasuje slobodne podľa svojho svedomia a vedomia a nie d) je viazaný žiadnymi príkazmi.
  4. je nezlučiteľný (inkompatibilný) s vnútroštátnymi funkciami člena vlády a poslanca národného parlamentu a s úniovými funkciami v inštitúciách, orgánoch, výboroch EÚ.

Významný prvok nadnárodnosti EÚ predstavuje aj skutočnosť, že sa poslanci Parlamentu nezoskupujú podľa štátnej príslušnosti, ale podľa politickej orientácie a vytvárajú tzv. politické skupiny.

Zoznam politických skupín:
http://www.europarl.europa.eu/aboutparliament/sk/007f2537e0/Political-groups.html

Práca Európskeho parlamentu je vzhľadom na počet jeho poslancov rozdelená do rôznych štruktúr. Konečné rozhodnutie musí byť schválené v pléne (všetci poslanci). Riadna schôdza pléna Európskeho parlamentu sa zvoláva spravidla každý mesiac. Okrem toho môže predseda zvolať mimoriadnu schôdzu Európskeho parlamentu na žiadosť Komisie, Rady alebo väčšiny poslancov. Rokovania v pléne sú vždy verejné.

Európsky parlament je uznášaniaschopný, ak je v rokovacej sále prítomná tretina všetkých poslancov. Každý poslanec hlasuje samostatne a osobne a nemôže sa dať pri hlasovaní zastúpiť. Európsky parlament sa uznáša nasledujúcimi spôsobmi:

  1. väčšinou odovzdaných hlasov (jednoduchou väčšinou), ak zakladajúce zmluvy neustanovujú inak,
  2. väčšinou všetkých poslancov (absolútnou väčšinou), napríklad pri voľbe predsedu Komisie,
  3. dvojtretinovou väčšinou odovzdaných hlasov, ktorá súčasne predstavuje absolútnu
  4. väčšinu poslancov, najmä pri vyslovení nedôvery Komisii.

Rokovanie o návrhoch právnych aktov, ale aj ďalších veciach prebieha najmä vo výboroch Parlamentu, do ktorých sa jeho poslanci zaraďujú na začiatku volebného obdobia na 2,5 roka. Európsky parlament má:

a) 20 stálych parlamentných výborov, ktoré majú svoje predsedníctva zložené z predsedu a podpredsedov a sekretariát

b) osobitné výbory na dočasné obdobie a

c) vyšetrovacie výbory.

Európsky parlament si spomedzi svojich poslancov volí v tajnom hlasovaní predsedu a štrnástich podpredsedov na obdobie dva a pol roka. Spolu s piatimi kvestormi tvoria predsedníctvo Parlamentu. Predsedníctvo rozhoduje najmä o vnútornej organizácii Parlamentu, jeho sekretariátu, orgánov a vymenúva generálneho tajomníka. Predseda zastupuje Európsky parlament navonok a riadi jeho činnosť, najmä predsedá jeho rokovaniam a zabezpečuje ich riadny priebeh. Kvestori zodpovedajú za administratívne a finančné záležitosti týkajúce sa poslancov.

Dôležitým vnútorným orgánom Parlamentu je konferencia predsedov, ktorá sa skladá z predsedu Parlamentu a predsedov politických skupín. Konferencia predsedov rozhoduje najmä o organizácii práce Parlamentu, o legislatívnom pláne, o zložení a pôsobnosti výborov, o zasadacom poriadku, zostavuje návrh programu schôdze a rokuje o otázkach týkajúcich sa vzťahov Parlamentu s ostatnými inštitúciami a orgánmi Únie, s národnými parlamentmi členských štátov, ale aj s nečlenskými štátmi a medzinárodnými organizáciami.

Európsky parlament má svoje primárne sídlo v Štrasburgu, kde sa koná dvanásť mesačných plenárnych schôdzí, vrátane schôdze o rozpočte. V Bruseli sa konajú ostatné plenárne schôdze Európskeho parlamentu ako aj schôdze parlamentných výborov a politických skupín. Generálny sekretariát Európskeho parlamentu a jeho oddelenia sídlia v Luxemburgu. Práve otázka jediného sídla a neustáleho „sťahovania" poslancov a úradníkov, ktorá znamená aj zvýšené náklady Parlamentu, je neustále verejnosťou kritizovaná.

Pomocný personál Parlamentu tvorí viac ako 4500 stálych zamestnancov a okolo 800 dočasných pracovníkov, ktorí plnia najmä úlohy v rámci Sekretariátu. Pri prijímaní do zamestnania podliehajú výberovému konaniu, ktorého sa môžu zúčastniť aj slovenskí občania.

Viac informácií o Európskom parlamente:

http://europa.eu/about-eu/institutions-bodies/european-parliament/index_sk.htm

Európska komisia

Európska komisia je inštitúciou, ktorá vo verejnosti stelesňuje samotnú Európsku úniu. Často sa označuje aj ako „motor európskej integrácie", alebo „strážkyňa zakladajúcich zmlúv". Prečo?

Komisia je na vládach členských štátov nezávislá inštitúcia a jej hlavnou úlohou je presadzovať záujmy Európskej únie ako celku a zabezpečovať uplatňovanie práva EÚ členskými štátmi a jednotlivcami. Motor integrácie a hájenie záujmov EÚ vykonáva Komisia najmä v rámci svojej výlučnej zákonodarnej iniciatívy, tzn. jedine Komisia je oprávnená navrhnúť právny predpis Únie, ktorý pravdaže posilní fungovanie EÚ, najmä jej vnútorný trh.

Komisia sa skladá z predsedu, podpredsedov a ostatných členov Komisie.

Počet členov Komisie je zhodný s počtom členských štátov napriek tomu, že existuje silný tlak na redukciu počtu jej členov. [Pravidlo, že pri výbere a menovaní komisárov majú všetky členské štáty rovnaké postavenie a každý štát má v Komisii jedného štátneho príslušníka, zaviedla Zmluva z Nice (2001). Je to odôvodniteľné tým, že komisári musia byť nezávislí a musia presadzovať záujmy Únie a nie členských štátov, ktorých sú štátnymi príslušníkmi. Každý členský štát má v Komisii jedného svojho štátneho príslušníka, ktorý musí byť napriek tomu nezávislou osobnosťou.

Garanciu má poskytovať aj proces kreovania Komisie.

Najskôr sa obsadzuje funkcia predsedu a následne ostatných členov Komisie:

  1. Kandidáta na funkciu predsedu Komisie navrhuje Európska rada, pričom prihliada na výsledky volieb do Európskeho parlamentu. Predsedu Komisie volí Európsky parlament absolútnou väčšinou svojich členov. Ak Európsky parlament nezvolí navrhnutého predsedu Komisie, Európska rada musí do jedného mesiaca navrhnúť nového kandidáta, o ktorom znova hlasuje Európsky parlament.
  2. Po zvolení predsedu Komisie, navrhne Rada EÚ po spoločnej dohode s ním ďalších členov Komisie, ktorí sú vyberaní na základe ich celkových schopností a ich európskej angažovanosti spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruky úplnej nezávislosti. Európsky parlament následne schvaľuje Komisiu ako kolégium spolu s jej predsedom a vysokým predstaviteľom Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (jedným z jej podpredsedov). Nakoniec Európska rada vymenuje Komisiu kvalifikovanou väčšinou. Členovia Komisie skladajú slávnostný sľub pred Súdnym dvorom.

Funkčné obdobie Komisie je päťročné rovnako ako v prípade Európskeho parlamentu. Mandát člena Komisie je obnoviteľný. Funkcia člena Komisie zaniká riadnym uplynutím funkčného obdobia, alebo smrťou, odstúpením (vzdaním sa funkcie) a odvolaním. Člena Komisie môže na žiadosť Rady alebo Komisie odvolať iba Súdny dvor v prípade, ak nespĺňa podmienky predpísané pre výkon funkcie alebo sa dopustil závažného pochybenia. Člen Komisie sa vzdá funkcie, ak ho o to požiada predseda Komisie. V prípade ak Európsky parlament vysloví Komisii nedôveru, členovia Komisie sa kolektívne vzdajú svojich funkcií. V prípade odstúpenia všetkých členov Komisie zostávajú títo vo funkcii a pokračujú vo vybavovaní bežných záležitostí, až do momentu ich nahradenia.

Členovia Komisie vykonávajú svoju funkciu vo všeobecnom záujme Únie. Pri výkone svojej funkcie sú úplne nezávislí a musia sa zdržať akéhokoľvek konania nezlučiteľného s ich funkciou. Jednak členovia Komisie nesmú žiadať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády členského štátu, inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie alebo od iného subjektu a jednak členské štáty musia rešpektovať ich nezávislosť a nesmú ich ovplyvňovať pri výkone ich úloh. V skutočnosti však vlády všetkých členských štátov udržiavajú väčšinou úzke vzťahy s komisármi ich štátnej príslušnosti, čo môže ovplyvňovať ich rozhodovanie.

V minulosti mala funkcia predsedu Komisie viac-menej administratívny charakter. Dnes má predseda Komisie významné právomoci ako aj nezanedbateľný politický vplyv. Predseda Komisie najmä:
zastupuje Komisiu, vedie jej prácu, zvoláva jej zasadnutia a vydáva politické usmernenia pre jej činnosť,

  1. rozhoduje o vnútornej organizácii Komisie tak, aby bola zabezpečená konzistentnosť jej činností rešpektujúc zásadu kolegiality,
  2. rozdeľuje oblasti činností Komisie medzi jednotlivých komisárov, ktorí potom v pridelených oblastiach zodpovedajú za prípravu práce Komisie a uskutočňovanie jej rozhodnutí (nesmie pritom zasahovať do výlučných právomocí vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku),
  3. spomedzi členov Komisie vymenúva jej podpredsedov a stanovuje ich poradie (s výnimkou vysokého predstaviteľa Únie, ktorého so súhlasom predsedu Komisie vymenúva Európska rada),
  4. navrhuje členov Komisie po spoločnej dohode s Radou,
  5. môže požiadať člena Komisie, aby sa vzdal svojej funkcie, na základe čoho člen Komisie podá demisiu (s výnimkou vysokého predstaviteľa Únie, ktorého môže na návrh predsedu Komisie odvolať iba Európska rada).

Komisia však koná vždy kolektívne a všetky dôležité rozhodnutia prijíma v zbore. Hoci každý komisár osobitne zodpovedá za svoju oblasť činnosti, ktorú mu pridelil predseda, nemá vlastnú rozhodovaciu právomoc a musí presvedčiť väčšinu svojich kolegov, aby v zbore prijali ním požadované opatrenie. Komisia taktiež ako celok zodpovedá Európskemu parlamentu, ktorý jej môže vysloviť nedôveru. Vyslovenie nedôvery iba jednému členovi Komisie nie je možné.

Komisia je uznášaniaschopná, ak je prítomná väčšina jej členov. Komisia prijíma rozhodnutia absolútnou väčšinou svojich členov na základe návrhov jedného alebo viacerých členov. Komisia zasadá minimálne raz týždenne, v prípade potreby častejšie. Zasadnutia Komisie nie sú verejné a zvoláva ich predseda. Zasadnutí Komisie sa zúčastňujú všetci jej členovia.

Komisia je organizačne členená na:

  1. útvary (generálne riaditeľstvá) a
  2. služby.

Generálne riaditeľstvá sú vytvárané podľa jednotlivých oblastí politík, ktoré patria do ich pôsobnosti. Služby plnia administratívne úlohy alebo osobitné funkcie. V súčasnosti má Komisia 33 generálnych riaditeľstiev.

Zoznam útvarov a služieb Európskej komisie:
http://ec.europa.eu/about/ds_sk.htm

V Komisii pôsobí takmer 25 tisíc stálych zamestnancov – úradníkov EÚ a okolo 800 dočasných pracovníkov, ktorí sú prijímaní na základe otvoreného výberového konania a pracujú v jej sídle v Bruseli.

Okrem už uvedenej všeobecnej právomoci zákonodarnej iniciatívy, na ktorú má Komisia monopol, je z tohto dôvodu iniciátorom každej úniovej politiky (menovej, ochrany spotrebiteľa, obchodnej a pod.). Komisia tiež predkladá Rade odporúčania na uzatváranie medzinárodných dohôd a po jej delegovaní sama medzinárodné dohody s inými medzinárodnými organizáciami alebo tretími štátmi dojednáva. V rámci kontrolnej právomoci, Komisia je jedným z aktívne legitimovaných subjektov, ktoré môžu iniciovať aj konanie o neplatnosť aktu alebo konanie o nečinnosť inej inštitúcie Únie. Komisia dohliada pod kontrolou Súdneho dvora na uplatňovanie práva Únie členskými štátmi, fyzickými a právnickými osobami, ako aj inštitúciami Únie. Kontrolná právomoc Komisie môže byť preventívna alebo represívna.

V niektorých prípadoch, zakladajúce zmluvy alebo sekundárne akty stanovujú povinnosť členských štátov informovať Komisiu o prijatých opatreniach. Členské štáty musia upovedomiť Komisiu napríklad o transponovaní smernice do právneho poriadku členského štátu (tzv. notifikačná povinnosť), o plánovanej štátnej pomoci a pod.

Pokiaľ členský štát porušuje právo Únie, Komisia môže na základe sťažnosti alebo z úradnej moci začať proti tomuto štátu správne konanie pre porušenie povinnosti vyplývajúcej z práva Únie.

Viac informácií o Európskej komisii:
http://ec.europa.eu/index_sk.htm

Súdny dvor Európskej únie

Súdny dvor Európskej únie je verejnosti skôr známy ako Európsky súdny dvor. V súčasnosti pozostáva z troch samostatných súdov, sídliacich v Luxemburgu:

  1. Súdneho dvora,
  2. Všeobecného súdu a
  3. Súdu pre verejnú službu EÚ,

ktoré zabezpečujú dodržiavanie práva Európskej únie a tiež ho ako jediné autoritatívne interpretujú (v prípadoch sporov o jeho správny výklad a uplatňovanie). Súdny dvor a Všeobecný súd sú tiež jediné súdy, ktoré sú oprávnené spochybniť platnosť sekundárneho práva EÚ. Súd pre verejnú službu EÚ ako jediný súd v prvom stupni rozhoduje o všetkých sporoch a žalobách medzi zamestnancami a príslušnou zamestnávateľskou inštitúciou, orgánom, agentúrou a výborom EÚ. Voči jeho rozhodnutiam, v druhom stupni, koná Všeobecný súd.

Na Súdnom dvore pôsobí 27 sudcov, jeden za každý členský štát a osem generálnych advokátov. Všeobecný súd je podobne ako Súdny dvor obsadený jedným sudcom za každý členský štát. Sudcovia Súdneho dvora a Všeobecného súdu a generálni advokáti Súdneho dvora sú oficiálne vymenúvaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov podľa nominácií jednotlivých vlád členských štátov. Všetci sudcovia oboch súdov, vrátane generálnych advokátov, si zriaďujú svoj osobný kabinet, pozostávajúci z troch právnikov a asistentov, ktorých si nevyberajú podľa štátnej príslušnosti, ale najmä súčasnej znalosti francúzskeho a anglického jazyka, vrátane perfektnej orientácie v práve EÚ.

Sudcovia Súdu pre verejnú službu EÚ sú vymenovaní na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady EÚ po porade s nezávislým výborom, ktorý na základe výberového konania zostavuje zoznam kandidátov, ktorých počet zodpovedá aspoň dvojnásobku počtu sudcov, ktorí majú byť vymenovaní. Zo siedmych sudcov Súdu pre verejnú službu EÚ nie je v súčasnosti nikto štátnym príslušníkom Slovenskej republiky.

Na všetkých troch súdoch EÚ pôsobí takmer 1300 stálych zamestnancov (úradníkov EÚ) a okolo 400 dočasných pracovníkov (väčšina z nich sú prekladatelia a tlmočníci), ktorí sú prijímaní na základe otvoreného výberového konania.

Viac informácií o Súdnom dvore EÚ:
http://curia.europa.eu/jcms/jcms/j_6/