file Odhalené záhady EU

Ľudské práva v EÚ

Pôvodné zakladajúce zmluvy neobsahovali zmienku o ľudských právach, pretože ich autori sa domnievali, že čisto ekonomické ciele založenia Európskych spoločenstiev sa nemohli dostať do konfliktu s ľudskými právami. Opak bol však pravdou a prax Súdneho dvora už počas prvých rokov ich existencie ukázala, že základné práva možno aplikovať na akúkoľvek činnosť inštitúcií EÚ aj v oblasti ekonomických vzťahov.

Napriek tomu ochrana základných práv v rámci inštitucionálneho systému EÚ a uplatňovania práva EÚ nebola systematická a úplná. V roku 2000 bola prijatá Charta základných práv Európskej únie, ktorá bola v roku 2007 doplnené. Predstavovala základný katalóg ľudských práv založený na tradíciách členských štátov a judikatúre Súdneho dvora. Až do platnosti Lisabonskej zmluvy bola len nezáväzným politickým dokumentom.

Na základe Lisabonskej zmluvy sa stala podľa článku 6 ZEÚ súčasťou primárneho úniového práva a má rovnakú právnu silu a záväznosť ako zakladajúce zmluvy. Európska únia tak dokončila ucelený a jedinečný katalóg občianskych, politických, hospodárskych a sociálnych práv, ktoré sú záväzné pre:

Obsah a štruktúra Charty

Obsah Charty nadväzuje na duchovné, morálne a predovšetkým humanistické dedičstvo Európy, z ktorého sa vyvinuli univerzálne hodnoty nezrušiteľných a nescudziteľných práv ľudskej bytosti, slobody, demokracie, rovnosti a právneho štátu. Charta vychádza z hodnôt ako sú úcta k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu a rešpektovaniu ľudských práv, vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, kde prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť solidarita a rovnosť žien a mužov. Charta opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty, ale aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (z roku 1950, prijatého v rámci Rady Európy), ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Charta deklaruje, že Európska únia je založená na univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity, na zásade demokracie a zásadách právneho štátu. Do stredobodu svojej pozornosti stavia človeka, a to zavedením občianstva Európskej únie a vytvorením priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Európska únia prostredníctvom charty jednoznačne deklaruje, že jej cieľom je prispievať k zachovaniu a rozvoju spoločných hodnôt pri rešpektovaní rozmanitosti kultúr a tradícií národov Európy, ako aj národnej identity členských štátov a organizácie ich orgánov verejnej moci na ústrednej, regionálnej a miestnej úrovni. Charta prispieva k napĺňaniu úsilia Európskej únie o podporu vyváženého a trvalo udržateľného rozvoja a zabezpečenia voľného pohybu osôb, služieb, tovaru a kapitálu, ako aj slobody usadiť sa, čím dochádza k zdôrazneniu základných práv, ktoré vznikli v doterajšom integračnom procese a ktoré je možné chápať ako základné slobody zaručené v rámci Európskej únie.

Text Charty pozostáva z preambule a siedmich kapitol zahrňujúcich päťdesiatštyri článkov. Práva, slobody a zásady týkajúce sa ľudských práv sú v Charte zoradené do siedmych tematických častí:

Hlava I. – Dôstojnosť

Každý občan Európskej únie má právo na to, aby bola zabezpečená jeho ľudská dôstojnosť právo na život, právo na telesnú a duševnú nedotknuteľnosť, aby bol rešpektovaný zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, zákaz otroctva a nútených prác.

Hlava II. – Slobody

Každý občan Európskej únie má zaručené:

Hlava III. – Rovnosť

V Európskej únii je garantovaná rovnosť pred zákonom, nediskriminácia, kultúrna, náboženská a jazyková rozmanitosť, rovnosť medzi ženami a mužmi, práva dieťaťa, práva starších osôb, integrácia postihnutých osôb.

Hlava IV. – Solidarita

Jednou zo základných hodnôt je solidarita, ktorá je vyjadrená v:

Hlava V. – Občianstvo

Každý občan má právo zúčastňovať sa na demokratickom živote EÚ. Rozhodnutia inštitúcií EÚ sa prijímajú podľa možnosti čo najotvorenejšie a čo najbližšie k občanovi. Občania EÚ požívajú:

Hlava VI. – Spravodlivosť

Občan má právo na účinný opravný prostriedok a spravodlivý proces, platí prezumpcia neviny a právo na obhajobu, zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov. Občan má právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin.

Hlava VII. – Všeobecné ustanovenia upravujúce výklad a uplatňovanie Charty

Ustanoveniami Charty sú viazané len inštitúcie, orgány a iné subjekty EÚ, ako aj členské štáty, ale len v prípadoch, ak ich štátne orgány aplikujú právo EÚ.

Pokiaľ ide o úroveň ochrany práv občana, žiadne ustanovenie Charty sa nesmie vykladať tak, aby obmedzovalo ľudské práva a základné slobody priznané v iných dokumentoch EÚ, medzinárodným právom a medzinárodnými dohovormi. Ide o dokumenty, ktorých zmluvnou stranou je Európska únia alebo všetky členské štáty. Charta obsahuje základné práva a slobody, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zmysel a rozsah týchto práv je v oboch dokumentoch rovnaký. Nebráni to však tomu, aby Európska únia priznala občanom väčší rozsah ochrany práv. Základné práva a slobody uvedené v charte sa musia vykladať v súlade s ústavnými tradíciami členských štátov. Rovnako sa musia zohľadniť vnútroštátne právne predpisy a prax tak, ako je to vymedzené v charte.

Charta základných práv EÚ predstavuje ďalší významný prostriedok na posilňovanie ochrany ľudských práv a slobôd, ktoré sú zakotvené v existujúcich platných medzinárodnoprávnych a európskych dokumentoch. Nevytvára nový a samostatný systém ochrany, ale dopĺňa už existujúci systém platných medzinárodných a vnútroštátnych právnych nástrojov ochrany. Pre občanov Slovenskej republiky je vznik novej možnosti obracať sa na európske inštitúcie alebo orgány s podaniami a uplatňovať tak svoje základné práva a slobody zakotvené v Charte, v súlade s platnými zásadami medzinárodného práva, európskych noriem a v súlade s ústavnými zvyklosťami, tradíciami a vnútroštátnymi poriadkami, ďalším nástrojom na ochranu svojich práv.

Občianstvo EÚ

Inštitút občianstva EÚ sa stal súčasťou jej právnej úpravy až v roku 1993 na základe maastrichtskej Zmluvy o EÚ. Občianstvo Únie sa nadobúda iba na základe občianstva členského štátu. Podmienky pre vznik a získanie štátnej príslušnosti sú plne v legislatívnej kompetencii individuálneho členského štátu. Nemožno ho teda nadobudnúť inými spôsobmi, ktorými možno nadobudnúť občianstvo členského štátu (napr. narodením, udelením, osvojením). Občianstvo Únie poskytuje občanom členských štátov dodatočné úniové občianske práva, ktoré im nevyplývajú z ich štátneho občianstva. Občianstvo Únie zatiaľ nestanovuje žiadne dodatočné úniové občianske povinnosti (napr. brannú povinnosť), hoci zmluva stanovenie týchto povinností umožňuje (pozri čl. 20 ods. 2 ZFEÚ). Občianstvo Únie má nadnárodný charakter, pretože umožňuje občanom členských štátov vykonávať ich úniové občianske práva v iných ako domovských štátoch.

Aktuálny článok 9 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy konštatuje: „Únia dodržiava pri všetkých svojich činnostiach zásadu rovnosti občanov, ktorým sa dostáva rovnakej pozornosti zo strany jej inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho."

Euroobčianstvo je rozšírením pojmu občianstvo, ako súčasť spoločného trhu najmä viaceré politické práva, aj keď podstatou samotného občianstva stále ostávajú základné slobody charakteristické pre spoločný trh. Základom samotného občianstva je zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti určený v článku 18 ZFEÚ.

Obsahom euroobčianstva sú nasledovné práva:

Právo voľného pobytu a voľného pohybu

Právne východisko definovania práva voľného pobytu a pohybu je v článku 21 ods. 1 ZFEÚ: Každý občan únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie.

Právo voľného pobytu a voľného pohybu v každom členskom štáte obsahuje možnosť občana Únie sa v každom členskom štáte bez diskriminácie pohybovať. Znamená to, že si môže ľubovoľne zvoliť bydlisko alebo môže daný členský štát opustiť. Právo bývať v členskom štáte za účelom výkonu samostatnej zárobkovej činnosti alebo zamestnania je regulované článkami 45 a 49 ZFEÚ; právo poskytovania alebo prijímania služieb vyplýva z článku 56 ZFEÚ. Všetky uvedené články sú priamo účinné a oprávnené osoby sa ich môžu priamo dovolávať pred vnútroštátnym orgánom aplikujúcim právo v členskom štáte.

Článok 21 ZFEÚ zaručuje právo pobytu a pohybu občanom Únie všeobecne a zahŕňa okrem ekonomicky aktívnych osôb aj ďalšie skupiny, ktoré nie sú ekonomicky aktívne. Až po viacerých rokoch praxe Súdny dvor ustanovil, že článok 21 ZFEÚ sa uplatňuje na ďalšie kategórie osôb:

Najpodstatnejším spoločným znakom, ktorý sa prelína všetkými prípadmi zaoberajúcimi sa euroobčianstvom je, že konečný prijímateľ práva na pobyt nemôže spôsobiť neodôvodnenú záťaž na verejné financie v hosťujúcom štáte. Občania Únie majú na území hostiteľského štátu právo na pobyt do troch mesiacov iba na základe dokladu totožnosti (občiansky preukaz, pas), právo na pobyt po troch mesiacoch na základe registračného potvrdenia a právo na trvalý pobyt, ak sa na území hostiteľského štátu zdržiavali legálne a nepretržite päť rokov (smernicu č. 2004/38).

Aktívne a pasívne komunálne volebné právo

Právne východisko definovania volebného práva v komunálnych voľbách v členskom štáte je v článku 22 ZFEÚ: Každý občan Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený do orgánov miestnej samosprávy vo voľbách v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu. Výkon tohto práva podlieha podrobnej úprave, ktorú prijme Rada jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom; táto úprava môže stanoviť odchýlky, ak je to odôvodnené špecifickými problémami členského štátu."

Výkon aktívneho a pasívneho volebného práva občanov Únie v komunálnych voľbách v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi, ale majú v ňom bydlisko, upravuje smernica č. 94/80124. Táto smernica sa vzťahuje iba na voľby do základných jednotiek územnej samosprávy (napr. obce, mestá), nevzťahuje sa na voľby do vyšších jednotiek územnej samosprávy (napr. vyššie územné celky, regióny, departmenty) ani na voľby do národných parlamentov. Účelom tejto smernice je zabezpečiť, aby občania Únie v súlade so zásadou nediskriminácie mohli v štáte bydliska vykonať právo voliť a byť volený v komunálnych voľbách za rovnakých podmienok ako občania tohto štátu.

Na účely zápisu občana Únie do zoznamu voličov resp. kandidátov v štáte jeho bydliska musí občan Únie predložiť rovnaké doklady ako domáci voliči resp. kandidáti. Okrem toho môže štát bydliska požadovať od občana Únie aj predloženie platného dokladu totožnosti, vyhlásenia o štátnej príslušnosti a adrese bydliska, a v prípade kandidáta aj predloženie vyhlásenia alebo potvrdenia o tom, že vo svojom domovskom štáte nebol pozbavený pasívneho volebného práva a vyhlásenia o tom, že nezastáva žiadnu funkciu nezlučiteľnú s funkciou, na ktorú kandiduje. Smernica teda vylučuje podmienku štátnej príslušnosti členského štátu pre výkon aktívneho a pasívneho volebného práva v komunálnych voľbách okrem funkcie predsedu, jeho zástupcu alebo člena výkonného orgánu základnej jednotky územnej samosprávy, ktorá môže byť vyhradená pre domácich štátnych príslušníkov.

Aktívne a pasívne volebné právo do Európskeho parlamentu

Právne východisko definovania volebného práva vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte je v článku 22 ZFEÚ, ods. 2:
„(2) Bez toho, aby bol dotknutý článok 223 ods. 1 a pravidlá prijaté na jeho vykonanie, každý občan únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za tých istých podmienok ako štátny príslušník tohto štátu. Výkon tohto práva podlieha podrobnej úprave, ktorú prijme Rada jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom; táto úprava môže stanoviť odchýlky, ak je to odôvodnené špecifickými problémami niektorého členského štátu."

Uvedené základné právo je garantované aj článkom 39 Charty základných práv EÚ. Podrobnosti výkonu aktívneho a pasívneho volebného práva do Európskeho parlamentu upravuje Smernica Rady 93/109/ES. Účelom tejto smernice je zabezpečiť, aby občania Únie v súlade so zásadou nediskriminácie mohli v štáte bydliska vykonať právo voliť aj právo kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu za rovnakých podmienok ako občania tohto štátu a aby každý občan Únie vykonal svoje aktívne alebo pasívne volebné právo iba v jednom členskom štáte, a to buď v domovskom štáte alebo v štáte bydliska.

Na účely zápisu občana Únie do zoznamu voličov resp. kandidátov v štáte jeho bydliska musí občan Únie predložiť tieto dokumenty: rovnaké doklady ako predkladajú domáci voliči resp. kandidáti; vyhlásenie, že bude voliť resp. kandidovať iba v štáte bydliska; vyhlásenie o štátnej príslušnosti, bydlisku a poslednom mieste zápisu do zoznamu voličov v domovskom štáte; a kandidát navyše potvrdenie o tom, že vo svojom domovskom štáte nebol pozbavený pasívneho volebného práva. Okrem toho môže štát bydliska požadovať od občana Únie aj predloženie platného dokladu totožnosti a vyhlásenia, že nebol vo svojom domovskom štáte pozbavený aktívneho volebného práva, s uvedením dátumu, odkedy má v danom štáte bydlisko. Smernica teda vylučuje podmienku štátnej príslušnosti členského štátu pre výkon aktívneho a pasívneho volebného práva vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Poslanci EP sú volení vo všeobecných, priamych, slobodných voľbách s tajným hlasovaním. V každom členskom štáte sú poslanci Európskeho parlamentu volení systémom pomerného zastúpenia, a to na základe zoznamu alebo jedného prenosného hlasu. Členské štáty môžu povoliť hlasovanie na základe systému preferenčných hlasov, ktorého podrobnosti upravia vnútroštátnym právnym aktom.

Petičné právo k Európskemu parlamentu

Právne východisko definovania petičného práva k Európskemu parlamentu je v článku 24, ods. 2 ZFEÚ: „Každý občan únie má petičné právo obrátiť sa na Európsky parlament podľa článku 227." Článok 227 ZFEÚ uvádza, že „Akýkoľvek občan únie a akákoľvek fyzická či právnická osoba s bydliskom alebo sídlom zaregistrovaným v členskom štáte má právo individuálne alebo spoločne s ďalšími občanmi alebo osobami predložiť Európskemu parlamentu petíciu vo veci, ktorá sa ich priamo dotýka a ktorá spadá do pôsobnosti Únie."

Petícia sa môže podať vo forme sťažnosti alebo žiadosti a môže sa týkať otázok verejného alebo súkromného záujmu. Petícia môže predstavovať individuálnu žiadosť, sťažnosť alebo pripomienku týkajúcu sa uplatňovania práva EÚ, alebo výzvu Európskemu parlamentu, aby v určitej veci zaujal stanovisko. Takéto petície dávajú Európskemu parlamentu možnosť upozorniť na akékoľvek porušenie práv európskeho občana zo strany členského štátu alebo miestnych orgánov či inej inštitúcie.

Petície určené Parlamentu musia obsahovať meno, štátnu príslušnosť a adresu trvalého bydliska každého predkladateľa petície. Petície musia byť napísané v úradnom jazyku Európskej únie. Petície napísané v inom jazyku sa vezmú do úvahy iba v prípade, ak k nim predkladateľ petície priloží preklad v úradnom jazyku. Korešpondencia Parlamentu s predkladateľom petície sa uskutočňuje v úradnom jazyku, v ktorom bol napísaný preklad petície.

Rokovací poriadok Európskeho parlamentu v článku 202 uvádza postup posudzovania petícií.

Predkladateľ petície je informovaný o rozhodnutí, ktoré výbor prijal, ako aj o dôvodoch jeho prijatia. Keď sa posudzovanie prípustnej petície skončí, vyhlási sa za uzavreté a informuje sa o tom predkladateľ petície. Parlament má povinnosť informovať o svojej činnosti ostatné inštitúcie, ako aj občanov únie, a to v súlade s princípom inštitucionálnej rovnováhy a zásadou transparentnosti, no najmä s cieľom eliminovať demokratický deficit.

Právo obracať sa na Európskeho ombudsmana

Ratio personae pri tomto práve je občan členského štátu Únie alebo osoba s legálnym pobytom v členskom štáte, rovnako ako aj firmy, združenia alebo iné subjekty s registrovaným sídlom v Únii. Sťažnosti je možné podávať poštou, faxom alebo elektronickou poštou. Príručka a formulár sťažnosti sú poskytované úradom ombudsmana sú dostupné aj na internetovej stránke úradu.

Ako uvádza článok 228 ZFEÚ, verejný ochranca práv vykonáva vyšetrovanie, ktorá považuje za odôvodnené, buď z vlastného podnetu alebo na základe sťažností, ktoré mu boli predložené priamo alebo prostredníctvom poslanca Európskeho parlamentu, okrem prípadov, ak právomoc preskúmavania či prešetrovania spadá do kompetencie Súdneho dvora. Európsky ombudsman vedie vyšetrovanie sťažností týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu inštitúcií a orgánov Európskej únie. Ombudsman vyšetruje prípady nesprávneho úradného postupu (zlá alebo nedostatočná správa, z angl. originálu maladministration). K nesprávnemu úradnému postupu dochádza, ak inštitúcia nekoná v súlade s právom, nerešpektuje princípy dobrej správy alebo porušuje ľudské práva. Medzi príklady nesprávneho úradného postupu patria:

Ombudsman môže informovať danú inštitúciu o sťažnosti s požiadavkou, aby problém vyriešila. Ak v priebehu vyšetrovania prípad nie je uspokojivo vyriešený, ombudsman sa snaží, pokiaľ je to možné, nájsť priateľské riešenie, ktoré napraví nesprávny úradný postup a uspokojí sťažovateľa. Ak pokus o zmier zlyhá, ombudsman môže vydať odporúčanie za účelom vyriešenia prípadu. Ak inštitúcia jeho odporúčanie neprijme, môže podať osobitnú správu Európskemu parlamentu.

Ombudsman nemôže vyšetrovať:

  1. sťažnosti voči vnútroštátnym, regionálnym alebo miestnym úradom v členských štátoch, a to ani vtedy, ak sa tieto sťažnosti týkajú záležitostí EÚ (príkladmi takýchto úradov sú ministerstvá, štátne orgány a miestne zastupiteľstvá),
  2. činnosť vnútroštátnych súdov alebo ombudsmanov (Európsky ombudsman nie je odvolacím orgánom pre rozhodnutia, ktoré prijali tieto inštitúcie),
  3. sťažnosti voči podnikom alebo súkromným osobám.

Podmienkou pre vyšetrovanie sťažnosti ombudsmanom je, že musí byť podaná do dvoch rokov od dátumu, kedy sa sťažovateľ dozvedel o skutočnostiach, na ktorých sa sťažnosť zakladá. Výhodou je, že nesprávny úradný postup sa nemusí týkať sťažovateľa osobne. Nevyhnutnou podmienkou pre začatie vyšetrovania sťažnosti je, že sťažovateľ inštitúciu alebo orgán, ktorého sa záležitosť týka, musel kontaktovať ešte pred sťažnosťou, napríklad prostredníctvom listu.

Ombudsman však zároveň aktívne pracuje na presadzovaní správneho úradného postupu. Túto svoju kompetenciu realizuje v súlade s článkom 41 Charty základných práv EÚ, ktorá ustanovuje, že „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote", t.j. každý má základné právo na dobrú správu. V nadväznosti na správnu definíciu toho, čo správny úradný postup znamená v praxi, ombudsman navrhol Európsky kódex dobrej správnej praxe, ktorý bol schválený Európskym parlamentom 6. septembra 2001.

Právo na informácie vo vlastnom jazyku

Právne východisko definovania práva na informácie vo vlastnom jazyku je v článku 24 ZFEÚ: „Každý občan únie sa môže písomne obrátiť na ktorúkoľvek inštitúciu, orgán, úrad alebo agentúru uvedenú v tomto článku alebo v článku 13 Zmluvy o Európskej únii v niektorom z jazykov uvedených v článku 55 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a má právo na odpoveď v tom istom jazyku."

Článok 55 ZEÚ uvádza oficiálne jazyky únie, ktorými sú anglický, bulharský, český, dánsky, estónsky, fínsky, francúzsky, grécky, holandský, írsky, litovský, lotyšský, maďarskom, maltský, nemecký, poľský, portugalský, rumunský, slovenský, slovinský, španielsky, švédsky a taliansky jazyk.

Právo na informácie je garantované občanom Únie aj Chartou základných práv EÚ, v článku 11 takto: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Zakotvuje sa právo na informácie, ako právo na informácie v politickom zmysle, t.j. také, ktoré človek žijúci v štáte potrebuje na to, aby v dosiahnuteľnej miere vedel čo sa deje, na verejnosti, v jeho blízkom i vzdialenom okolí."

Diplomatická a konzulárna ochrana

Právne východisko definovania práva diplomatickej a konzulárnej ochrany je v článku 23 ZFEÚ: „Každý občan únie má na území tretej krajiny, v ktorej sa nenachádza diplomatické zastupiteľstvo členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, právo na poskytnutie ochrany diplomatickými alebo konzulárnymi úradmi ktoréhokoľvek iného členského štátu a za tých istých podmienok ako štátni príslušníci daného štátu. Členské štáty prijmú potrebné ustanovenia a začnú medzinárodné rokovania potrebné na zabezpečenie tejto ochrany."

Diplomatická a konzulárna ochrana sa môže vzťahovať na individuálne alebo kolektívne prípady. Ak členský štát EÚ nie je v treťom štáte zastúpený diplomaticky alebo konzulárne, právo EÚ stanovuje povinnosť všetkých ostatných členských štátov poskytnúť jeho občanom diplomatickú a konzulárnu ochranu za rovnakých podmienok ako vlastným štátnym príslušníkom.

Pod diplomatickou a konzulárnou ochranou sa v zmysle rozhodnutia Európskej rady z 19. decembra 1995 [Rozhodnutie predstaviteľov vlád členských štátov, ktorí sa zišli v rámci zasadnutia Rady, z 19. decembra 1995 o ochrane občanov Európskej únie prostredníctvom diplomatických a konzulárnych zastúpení č. 95/553/ES, publikované v Ú.v. EÚ, L 314/73 dňa 28.12.1995, s. 73] rozumie:

Zastúpenia členských štátov v tretej krajine môžu pomôcť občanom EÚ, ktorí o to požiadajú aj v iných prípadoch, v ktorých sa má poskytnúť okamžitá pomoc občanom v núdzi, pokiaľ je to v rámci právomocí členských štátov.

Aktuálnou výzvou realizácie práva na diplomatickú a konzulárnu ochranu je Európska služba pre vonkajšiu činnosť. [Uznesenie Európskeho parlamentu z 22. októbra 2009 o inštitucionálnych aspektoch zriadenia Európskej služby pre vonkajšiu činnosť]

Občianska iniciatíva

Občianska iniciatíva je novým nástrojom priamej demokracie v Európskej únii, ktorý zaviedla Lisabonská zmluva. Podrobnosti k realizácii práva občianskej iniciatívy sú uvedené v kapitole 4.2.

Orgány ochrany ľudských práv v EÚ

Agentúra Európskej únie pre základné práva

Právny základ vzniku Agentúry EÚ pre základné práva (ďalej aj „Agentúra") položilo zasadnutie Európskej rady z 12. a 13. decembra 2003, kde hlavy štátov EÚ rozhodli o rozšírení Európskeho monitorovacieho centra pre rasizmus a xenofóbiu (založeného nariadením 1035/97), s cieľom transformovať toto centrum na Agentúru. Svoju činnosť so sídlom vo Viedni Agentúra začala od 1. marca 2007.

V súčasnosti plní Agentúra tri kľúčové úlohy:

Do právomoci Agentúry nepatrí:

  1. preskúmavanie individuálnych sťažností,
  2. právomoci v oblasti rozhodovacieho procesu,
  3. monitoring situácie v oblasti základných práv v členských štátoch,
  4. zaoberať sa zákonnosťou právnych aktov Únie (čo je právomoc Súdneho dvora) preskúmavať zákonnosť právnych predpisov členských štátov alebo zisťovať, či členský štát nesplnil svoje povinnosti v zmysle zakladajúcich zmlúv.

Agentúra v rámci svojej činnosti spolupracuje s ďalším množstvom orgánov a inštitúcií, najmä s:

Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov

V Európe je právo na ochranu osobných údajov jedným zo základných práv. Ľudia, ktorých osobné údaje sú používané na národnej úrovni, ako aj na úrovni Európskych inštitúcií a orgánov, majú nárok na efektívnu a optimálnu ochranu. Orgány ochrany práva majú povinnosť zabezpečiť ochranu výkonu tohto práva v členských štátoch. Na úrovni EÚ a jej inštitúcií a orgánov má túto právomoc Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov.

Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (z angl. European Data Protection Supervisor – ďalej len „EDPS") je jednou z najmladších inštitúcií EÚ a pritom je nezávislou dozornou autoritou EÚ, ktorej hlavnou úlohou je ochrana osobných údajov a súkromia a ktorá je zodpovedná za propagáciu dobrých praktík v rámci inštitúcií Európskej únie a jej orgánov.

Ako je uvedené v rozhodnutí Európskeho parlamentu, Rady a Komisie č. 1247/2002/ES z 1. júla 2002 o pravidlách a všeobecných podmienkach, ktorými sa spravuje výkon funkcie európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov: „Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov je nezávislý dozorný orgán poverený monitorovaním uplatňovaním nástrojov orgánov a inštitúcií EÚ týkajúcich sa ochrany fyzických osôb pri spracovávaní osobných údajov a voľnom pohybe takých údajov."

Hlavnou náplňou práce EDPS je:

EDPS má možnosť využiť aj sankcie k dosiahnutiu nápravy alebo potrestaniu osôb pracujúcich v rámci inštitúcií alebo orgánov EÚ, ktoré podliehajú kontrole o ochrane údajov a ktoré nezabezpečili ochranu údajov v zmysle predpisov EÚ. Za každé nedodržanie povinností, či už úmyselné alebo z nedbanlivosti, podlieha úradník alebo iný zamestnanec EÚ disciplinárnemu konaniu v súlade s pravidlami a postupmi stanovenými v Služobnom poriadku pre úradníkov EÚ alebo v súlade s pracovnými podmienkami uplatniteľnými na ostatných zamestnancov.

Okrem toho má EDPS právomoc:

V rámci kontroly činnosti EDPS, je táto inštitúcia povinná predkladať výročnú správu o svojich aktivitách Európskemu parlamentu, Rade a Komisii a súčasne ju zverejniť.

Inštitút Európskej únie pre rodovú rovnosť

Európska politika rodovej rovnosti medzi mužmi a ženami je založená na komplexnom prístupe, vrátane prijímania legislatívy, podpory a pozitívnych akcií. Európska únia zároveň podporuje prostredníctvom viacerých projektových schém realizáciu aktivít na zachovanie a zviditeľnenie rodovej rovnosti v členských krajinách EÚ. Hlavným cieľom tejto politiky je eliminovať rozdielnosti a podporiť rovnosť pohlaví v rámci Európskeho únie. Za účelom efektívnej realizácie politiky rodovej rovnosti, ako aj výskumu v tejto oblasti, EÚ zriadila Inštitút EÚ pre rodovú rovnosť, ktorého činnosť začala 19. januára 2008, v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 1922/2006 z 20. decembra 2006 o zriadení Inštitútu EÚ pre rodovú rovnosť.

Inštitút Európskej únie pre rodovú rovnosť (ďalej len „Inštitút") začal svoju činnosť v januári 2008. Jeho sídlom je Vilnius.

Hlavným cieľom existencie Inštitútu je poskytnúť technickú asistenciu inštitúciám únie, predovšetkým Komisii a orgánom členských štátov pri zbieraní, analýze a diseminácii predmetu činnosti, hodnoverných a porovnateľných informácií a údajov o rovnakom postavení žien a mužov pri implementácii politík únie.

Na zabezpečenie činností určených vo vyššie uvedenom nariadení, Inštitút je zodpovedný za:

Otázky a podnety k diskusii

Prečo potrebuje EÚ ľudské práva?

Aká je rozdiel medzi ľudskými právami garantovanými právom EÚ a vnútroštátnym právom členským štátov?

Vysvetlite koncept občianstva EÚ, kto a kedy ho nadobúda?

Aká práva vyplývajú z občianstva EÚ?

Kedy nadobudla Charta základných práv EÚ záväznosť?

V ktorých prípadoch je možné sa obrátiť so sťažnosťou na Európskeho ombudsmana?