Podmienky a obsah členstva v EÚ

Európsku úniu vytvárajú predovšetkým jej členské štáty, ktoré jediné sa prostredníctvom svojich vlád zúčastnili na jej založení (od ESUO, EHS, EURATOM po EÚ). Členom EÚ môže byť jedine samostatný a zvrchovaný štát.

Medzi zakladajúce štáty bývalých Európskych spoločenstiev patrí Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. K Európskym spoločenstvám a Európskej únii postupne pristúpili tieto štáty: Spojené kráľovstvo, Írsko a Dánsko (1973), Grécko (1981), Španielsko a Portugalsko (1986), Rakúsko, Švédsko a Fínsko (1995), Slovensko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Malta, Cyprus, Estónsko, Litva a Lotyšsko (2004), Bulharsko a Rumunsko (2007), Chorvátsko (2013).

Potenciálny ďalší členský štát môže pristúpiť k Únii, iba ak spĺňa podmienky, ktoré sú stanovené zakladajúcimi zmluvami (pozri čl. 49 ZEÚ):

• jedná sa o európsky štát (geografická podmienka),
• tento štát rešpektuje a podporuje základné hodnoty Únie (pozri čl. 2 ZEÚ): úcta k ľudskej dôstojnosti, sloboda, demokracia, rovnosť, právny štát, ľudské práva vrátane práv osôb patriacich k menšinám (právna podmienka),
• tento štát má fungujúcu trhovú ekonomiku, ako aj schopnosť vyrovnať sa s tlakom konkurencie a trhovými silami v rámci Únie; dosahuje stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, vládu zákona, ľudské práva a rešpektovanie a ochranu menšín; a preukazuje schopnosť prevziať na seba úniové acquis [Za úniové acquis sa považuje najmä celý právny poriadok Únie spolu s judikatúrou Súdneho dvora, ale aj ciele zakladajúcich zmlúv] , vrátane oddanosti cieľom politickej, ekonomickej a monetárnej únie (faktická podmienka - tzv. kodanské kritériá) [Základný rámec týchto ekonomických, politických a právnych podmienok pristúpenia schválila Európska rada na svojom zasadnutí v Kodani (tzv. kodanské kritériá) v decembri 1993 a ich napĺňanie podmieňovalo najmä piate a šieste pristúpenie k EÚ] . Na svojom zasadnutí v roku 1995 v Madride Európska rada spresnila, že pristupujúci štát musí byť taktiež schopný zabezpečiť účinnosť a uplatniteľnosť pravidiel a procesov Únie. Musí prispôsobiť svoje administratívne štruktúry, transponovať príslušnú legislatívu Únie do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, správne ju vykonávať a vynucovať prostredníctvom svojich správnych a súdnych orgánov.

Na druhej strane aj Únia musí byť schopná prijať nového člena, najmä prispôsobiť fungovanie svojich inštitúcií a rozhodovacích procesov tak, aby bola jej činnosť naďalej efektívna, vrátane schopnosti jej financovania.

Podaním žiadosti o členstvo kandidujúceho štátu Rade EÚ (žiadosť o členstvo podáva spravidla vláda – predseda vlády príslušného štátu) sa začína niekoľkoročný prístupový proces, ktorý pozostáva najmä z rokovaní o podmienkach členstva v Únii, aproximácie práva, sledovaní plnenia podmienok pristúpenia Európskou komisiou a uzatvorení zmluvy o pristúpení (úniová fáza) a nakoniec z ratifikácie prístupovej zmluvy členskými štátmi a pristupujúcim štátom (medzištátna fáza).

Jednotlivé štádiá procesu pristúpenia nového členského štátu k EÚ sú stanovené v zakladajúcich zmluvách.

• Rada oznámi žiadosť o členstvo Európskemu parlamentu a národným parlamentom členských štátov. Rokovania o vstupe sa začínajú až na základe rozhodnutia Rady, ktorá stanovuje mandát pre tzv. negociačné rokovania.
• Trojstranné rokovania sa konajú medzi členskými štátmi, kandidátskym štátom a EÚ na úrovni ich ministrov, veľvyslancov a zástupcov Komisie. Zameriavajú sa na podmienky a časový harmonogram prijatia, implementácie a presadenia všetkých aktuálne platných pravidiel EÚ (acquis Únie). Acquis Únie je rozdelené za účelom rokovaní o pristúpení do viac než 30-tich tematických kapitol (napr. dane, energetika, hospodárska súťaž, colná únia, inštitúcie atď.). O týchto pravidlách sa v pravom zmysle nerokuje, zo strany kandidátskeho štátu ide v podstate o napĺňanie plánu, ako a kedy tieto pravidlá a postupy EÚ prijme. Súčasťou rokovaní sú aj finančné otázky (napr. podiel nového člena na rozpočte Únie) a možné prechodné opatrenia požadované zo strany členských štátov alebo kandidátskeho štátu.
• Ešte pred začatím rokovaní Komisia vykoná tzv. skríning, čiže s každým kandidátskym štátom preskúma jednotlivé kapitoly acquis a zisťujú rozsah legislatívnych a iných opatrení, ktoré musí kandidátsky štát prijať. Následne Komisia podáva Rade správu o skríningu každej kapitoly, pričom odporúča začať o nej rokovanie alebo požaduje, aby boli vopred splnené určité podmienky, tzv. počiatočné hodnotiace kritériá. Kandidátska krajina potom predloží svoju rokovaciu pozíciu a Rada prijme spoločnú pozíciu, ktorou umožní začať rokovania. Komisia v priebehu procesu neustále informuje Radu a Európsky parlament o stave rokovaní prostredníctvom pravidelných správ. Zároveň monitoruje plnenie hodnotiacich kritérií a pokrok v prijímaní (implementovaní či aproximovaní) právnych predpisov Únie a dodržiavaní prijatých záväzkov. Monitoring prebieha až do pristúpenia.
• Počas rokovaní o vstupe sa jednotlivé kapitoly predbežne uzatvárajú v prípade, že s tým všetky zúčastnené štáty súhlasia (proces implementácie – aproximácie práva EÚ kandidátskym štátom je na požadovanej úrovni). Ku konečnému uzatvoreniu rokovaní dochádza až v okamihu skončenia rokovania o poslednej kapitole. Keďže medzi kapitolami acquis je značná závislosť (napr. voľný pohyb osôb a sociálna politika) platí, že „pokiaľ nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič".
• Výsledok rokovaní sa následne zapracováva do návrhu zmluvy o pristúpení, ktorá upravuje detailne všetky podmienky členstva vrátane prechodných období, či trvalých výnimiek pre niektorý štát.
• Zmluvu o pristúpení schvaľuje Rada jednomyseľne po porade s Komisiou a po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.
• Po jej podpise kandidátskym štátom a členskými štátmi Únie prebieha vo všetkých dotknutých štátoch proces jej ratifikácie, až potom prístupová zmluva môže nadobudnúť platnosť.

Status kandidátskeho štátu má v súčasnosti Island, Čierna Hora, Turecko, Srbsko, Čierna Hora a Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. Nie so všetkými štátmi sa prístupové rokovania už začali (napr. Macedónsko, Srbsko), niektoré už rokujú o vstupe dlhšiu dobu so zložitou vyhliadkou na úspech (napr. Turecko od 1.10. 2005). Ďalšie štáty západného Balkánu - Albánsko, Bosna a Hercegovina, vrátane Kosova v zmysle rezolúcie č. 1244 Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov síce podali žiadosť o vstup do Únie, ale označujú sa len ako potenciálni kandidáti (žiadosť o členstvo v EÚ im zatiaľ nebola schválená).

Je vhodné pripomenúť, že viaceré zakladajúce či pristupujúce štáty pozostávajú z rôznych územných, autonómnych či štátotvorných (samostatných) celkov. O statuse týchto celkov rozhoduje štát a aplikovateľnosť práva EÚ na týchto územiach býva osobitne upravená v zakladajúcich zmluvách, resp. v zmluvách o pristúpení. V čase vzniku ES sa územie niektorých zakladajúcich štátov (Belgicko, Francúzsko) rozprestieralo v Afrike, Oceánii a pod. Pôsobnosť práva EÚ nie je ani dnes jednotná pokiaľ ide o európske a zámorské, resp. odľahlé územia členských štátov.

Zakladajúce zmluvy upravujú rôzne výnimky, napríklad právo EÚ sa neuplatňuje na Faerských ostrovoch a čiastočne pokiaľ ide o Normanské ostrovy, Alandy a ostrov Man. Osobitným prípadom je Cyprus. Ustanovenie článku 52 ZEÚ konštatuje, že právo Únie sa vzťahuje na Cyperskú republiku ako celok, avšak s faktickými výnimkami, keďže cyperská vláda nevykonáva svoju správu na celom ostrove. Osobitné výnimky sú v prípade zámorských území členských štátov (Guadeloupe, Francúzska Guyana, Martinik, Réunion, Svätý Bartolomej, Svätý Martin, Azory, Madeira a Kanárske ostrovy). K Európskej únii sú v zmysle čl. 355 ods. 2 ZFEÚ pridružené niektoré neeurópske krajiny a územia, ktoré majú osobitné (ústavné) vzťahy s Dánskom, Francúzskom, Holandskom a Spojeným kráľovstvom. [ Grónsko, Nová Kaledónia a závislé územia, Francúzska Polynézia, Francúzske južné a antarktické územia, Ostrovy Wallis a Futuna, Mayotte, Saint Pierre a Miquelon, Aruba, Holandské Antily (Bonaire, Curaçao, Saba, Sint Eustatius, Sint Maarten), Anguilla, Kajmanské ostrovy, Falklandské ostrovy, Južná Georgia a Ostrovy Južný Sandwich, Montserrat, Pitcairn, Svätá Helena a závislé územia, Britské antarktické územia, Britské územia v Indickom oceáne, Ostrovy Turks a Caicos, Britské Panenské ostrovy a Bermudy. Tento zoznam sa značne menil a po druhej svetovej vojne zahŕňal najmä francúzske a belgické kolónie v Afrike, ktoré postupne získali úplnú nezávislosť a dnes majú zmluvné vzťahy s EÚ založené na čl. 217 ZFEÚ (pozri najmä Dohodu o partnerstve medzi skupinou štátov Afriky, Karibiku a Tichomoria na jednej strane a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na strane druhej, podpísanú v Cotonou 23. júna 2000) ] Cieľom tohto pridruženia je podporovať hospodársky a sociálny rozvoj týchto území.

Lisabonská zmluva ako prvá zaviedla právny mechanizmus procesu vystúpenia z EÚ. [Z Európskej únie doposiaľ nevystúpil žiadny členský štát, avšak v roku 1984 bola podpísaná dohoda, ktorou sa zmenili zakladajúce zmluvy v súvislosti s Grónskom, na ktoré sa od 1.1. 1985 prestalo právo EÚ vzťahovať]

Každý členský štát Únie sa môže rozhodnúť, že z EÚ vystúpi. Rozhodnutie o vystúpení z Únie prijme tento štát v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami. Následne oznámi Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z Únie. Únia na základe usmernení Európskej rady uzavrie s týmto štátom dohodu o vystúpení, v ktorej sa upraví spôsob vystúpenia. Dohodu dojednáva Komisia a uzatvára ju Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu (pozri čl. 50 ods. 1 a 2 ZEÚ, čl. 218 ods. 3 ZFEÚ). Ak štát, ktorý vystúpil z Únie, opätovne požiada o pristúpenie, takáto žiadosť podlieha štandardnému postupu pristúpenia k Únii.

Zakladajúce zmluvy predpokladajú aj možnosť, že členský štát po vstupe do Únie poruší základné hodnoty uvedené v článku 2 Zmluvy o EÚ (pozri kapitolu 2.1) a spájajú s tým sankčný mechanizmus pozastavenia členstva (pozri čl. 7 ZEÚ). Pozastavenie členstva v Únii spočíva v pozastavení určitých práv vyplývajúcich z členstva v Únii vrátane hlasovacieho práva v Rade v prípade, ak členský štát závažne alebo sústavne porušuje základné hodnoty Únie. Pri uplatňovaní tohto sankčného mechanizmu je potrebné zohľadniť jeho možné následky na práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Iné záväzky členského štátu (plnenie jeho povinností) vyplývajúce z právnych predpisov Únie tým však zostávajú nedotknuté.

Odôvodnený návrh na existenciu závažného alebo sústavného porušovania základných hodnôt Únie môže podať jedna tretina členských štátov alebo Európska komisia. O návrhu rozhoduje Rada jednomyseľne po získaní súhlasu Európskeho parlamentu a potom, ako vypočuje príslušný členský štát. Na základe uvedeného rozhodnutia môže Rada kvalifikovanou väčšinou pozastaviť členské práva dotknutého štátu (pozri čl. 7 ods. 2 a 3 ZEÚ 354 ZFEÚ).

Okrem toho môže Rada prijať aj rozhodnutie o existencii jasného rizika vážneho porušenia základných hodnôt Únie, ktoré však nemá dôsledky na práva členských štátov súvisiace s ich členstvom v Únii (pozri čl. 7 ods. 1 ZEÚ).

Otázky a podnety k diskusii

Ktorá štáty označujeme ako zakladajúce členské štáty EÚ?

Aké podmienky musí spĺňať pristupujúci (kandidátsky štát) k EÚ?

Aký je rozdiel medzi kandidátskym štátom a potenciálnym kandidátom na vstup do EÚ?

Môže členský štát z EÚ dobrovoľne vystúpiť a možno ho tiež vylúčiť z EÚ?

Viac informácií:

http://europa.eu/about-eu/countries/index_sk.htm