Rozhodovacie procesy v EÚ

Výsledkom zákonodarnej činnosti Európskej únie je z veľkej časti vytváranie sekundárneho práva, t.j. prijímanie sekundárnych právnych aktov Únie. Sekundárny akt je právny akt inštitúcií EÚ bez ohľadu na jeho záväznosť alebo účinok.

V súlade s článkom 288 ZFEÚ rozoznávame sekundárne akty:

• právne záväzné: smernice, nariadenia a rozhodnutia a
• právne nezáväzné: odporúčania a stanoviská.

Tieto akty nazývame pomenované. Inštitúcie a orgány Únie však prijímajú aj nepomenované akty medzi ktoré patria: rezolúcie, závery, programy, oznámenia, uznesenia, vyhlásenia a rôzne dohody medzi inštitúciami.

Lisabonská zmluva priniesla ďalšiu klasifikáciu právnych aktov EÚ:

• legislatívne akty, ktoré sú považované za najdôležitejšie akty Únie (môžu to byť iba nariadenia, smernice alebo rozhodnutia). Legislatívne akty sú prijímané buď
• riadnym legislatívnym postupom alebo
• mimoriadnym legislatívnym postupom.
• nelegislatívne akty v zmysle článku 290 ZFEÚ.

Lisabonská zmluva posilnila právomoci Európskeho parlamentu na úkor Rady, ktorá mohla v minulosti prijímať právne akty aj bez súhlasu Európskeho parlamentu. V súčasnosti sa väčšina právnych aktov prijíma v riadnom legislatívnom postupe, v ktorom majú Rada a Európsky parlament spoločne postavenie zákonodarcu Únie (bývalý spolurozhodovací postup).

Riadny legislatívny postup

Riadny legislatívny postup je upravený v Zmluve o fungovaní Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy (čl. 289 a 294 ZFEÚ). Riadny legislatívny postup vo svojej podstate nahradzuje spolurozhodovací proces, ktorý bol zavedený Maastrichtskou zmluvou. Rada a Európsky parlament v tomto procese rozhodujú spoločne na návrh Komisie. Postavenie Európskeho parlamentu v riadnom legislatívnom postupe je v porovnaní s ostatnými postupmi prijímania aktov najsilnejšie, pretože Parlament má právo veta a bez jeho súhlasu nemôže byť navrhnutý akt prijatý.

Riadny legislatívny postup sa u platní v prípade, ak zakladajúce zmluvy výslovne ustanovujú, že akt je prijímaný „v súlade s riadnym legislatívnym postupom". Zmluva o fungovaní EÚ a pripojené protokoly odkazujú na použitie riadneho legislatívneho postupu v 85-ich prípadoch.

Riadny legislatívny postup je rozdelení do troch čítaní, ktorých cieľom je prijať právny akt. Podstatou je, aby Rada a Európsky Parlament našli vzájomnú zhodu. Právo navrhnúť znenie právneho aktu (právo zákonodarnej iniciatívy) má výlučne Komisia.

V prvom čítaní, po predložení návrhu Komisiou ako prvý zaujme svoj postoj k návrhu Európsky parlament a tak ho postúpi Rade. Parlament môže a nemusí navrhnúť zmeny. Pre Radu tak vznikajú viaceré možnosti. Prvou možnosťou je, že akt príjme, ak schváli všetky zmeny, ktoré Európsky parlament sám navrhol. Druhá možnosť je, že parlament nenavrhol žiadne zmeny a Rada takýto akt príjme. Poslednou možnosťou je zaujať k aktu vlastné stanovisko, čím akt neprijíma a postupuje do ďalšieho rozhodovania. V takom prípade z však plynie Rade povinnosť podrobne informovať o dôvodoch svojho stanoviska. Rovnaká informačnú povinnosť podať vlastné stanovisko má aj Komisia, toto predkladá v plnom rozsahu Parlamentu. Ak teda právny akt nie je prijatý počas prvého čítania, nasleduje druhé čítanie.

V druhom čítaní, ktoré opätovne začína Európsky parlament, môže v lehote troch mesiacoch schváliť stanovisko Rady z prvého čítania alebo neprijme rozhodnutie, čo má za následok prijatie právneho aktu. Ďalšou možnosťou je odmietnutie spoločného stanoviska Rady z prvého čítania a to väčšinou svojich členov, následkom čoho je, že takýto právny akt nie je prijatý. Okrem toho Parlament môže väčšinou svojich členov navrhnúť zmeny alebo doplnenia k spoločnému stanovisku. Toto nové znenie potom Parlament predkladá Rade a Komisii. Komisia sa k zmenám opätovne vyjadruje, a to najmä z dôvodu dodržania legislatívneho zámeru predkladaného návrhu právneho aktu.

Rada po doručení doplneného stanoviska z Parlamentu a vyjadrení Komisie musí v lehote troch mesiacov buď kvalifikovanou väčšinou schváliť zmeny predložené Parlamentom, čo má za následok prijatie právneho aktu. Ak zmeny neschváli, predseda Rady spolu s predsedom Parlamentu zvolajú zasadnutie Zmierovacieho výboru v lehote šiestich týždňov. Počet členov Parlamentu je v Zmierovacom výbore rovnaký ako počet členov Rady. Rokovanie Výboru je neverejné, rozhoduje väčšinou hlasov svojich členov. Na rokovaní sa zúčastňuje aj Komisia, ktorej úlohou je dosiahnuť súlad medzi Parlamentom a Radou. V prípade, že Zmierovací výbor v lehote šiestich týždňov nie je úspešný, má sa zato, že takýto legislatívny akt nie je prijatý. Ak Výbor v uvedenej lehote uspeje, spoločný text ako výsledok práce Zmierovacieho výboru je základom posledného, tretieho čítania.
Po úspešnom zasadnutí Zmierovacieho výboru majú obe inštitúcie šesť týždňov na schválenie textu prijatého Zmierovacím výborom. Ak sa tak stane, akt sa týmto považuje za prijatý, v prípade, že tak aspoň jedna inštitúcia neurobí, navrhovaný text sa považuje za neprijatý.

V rámci riadneho legislatívneho postupu môžu zakladajúce zmluvy pre prijatie aktu vyžadovať poradu s niektorými inštitúciami alebo orgánmi Únie, ktoré podávajú k návrhom aktov nezáväzné stanoviská. Pri prijímaní aktu v riadnom legislatívnom postupe vyžaduje Zmluva o fungovaní EÚ najčastejšie predchádzajúcu poradu s Hospodárskym a sociálnym výborom alebo Výborom regiónov, ojedinele poradu s Komisiou, Európskou centrálnou bankou, so Súdnym dvorom alebo s Dvorom audítorov.

Mimoriadny legislatívny proces

Lisabonská zmluva ustanovila z riadneho legislatívneho (spolurozhodovacieho) procesu pravidlo. Napriek tomu existuje niekoľko výnimiek, ktoré označujeme ako mimoriadne legislatívne postupy. V mimoriadnom legislatívnom postupe sú legislatívne akty prijímané

• najčastejšie Radou za účasti Európskeho parlamentu, alebo
• ojedinele Európskym parlamentom za účasti Rady.

Mimoriadny legislatívny postup sa uplatní v prípade, ak zakladajúce zmluvy výslovne ustanovujú, že akt je prijímaný „v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom". Zmluva o fungovaní EÚ a pripojené protokoly odkazujú na použitie riadneho legislatívneho postupu v 33-och prípadoch. Legislatívne právne akty sa v mimoriadnom legislatívnom procese prijímajú na návrh Komisie, výnimočne aj na návrh členských štátov alebo Európskou investičnou bankou.

V prípade, ak v rámci mimoriadneho legislatívneho postupu prijíma akty Rada, Európsky parlament sa na ich prijímaní zúčastňuje častejším poradným stanoviskom (konzultačným postupom) alebo menej častým súhlasným stanoviskom (súhlasným postupom). V prípade súhlasného postupu Európskeho parlamentu navrhnutý akt síce nemôže byť prijatý bez jeho súhlasu (podobne ako v spolurozhodovacom postupe), ale Parlament nemôže v priebehu tohto postupu navrhovať zmeny aktu. V konzultačnom postupe Európskeho parlamentu môže Rada navrhnutý akt prijať aj v prípade záporného stanoviska Parlamentu.
Európsky parlament z vlastnej iniciatívy na základe stanoviska Komisie a po súhlase Rady prijíma niektoré pravidlá týkajúce sa poslancov a ombudsmana a na základe súhlasov Rady a Komisie pravidlá vyšetrovacieho práva.

Nelegislatívne akty sú akékoľvek akty inštitúcií Únie prijímané mimo legislatívnych postupov (nariadenia, smernice, rozhodnutia, stanoviská, odporúčania, a. i.). Nelegislatívne akty sú prijímané v súlade s nelegislatívnym postupom vo všetkých prípadoch, v ktorých zakladajúce zmluvy výslovne neustanovujú použitie riadneho ani mimoriadneho legislatívneho postupu. Nelegislatívny postup sa používa napríklad pri prijímaní aktov v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej spolupráce, ochrany hospodárskej súťaže, atď. Nelegislatívne akty sa prijímajú na návrh Komisie iba vtedy, ak to výslovne ustanovujú zakladajúce zmluvy. Nelegislatívne akty môže navrhovať najčastejšie Komisia, ale aj vysoký predstaviteľ Únie (niekedy iba spoločne s Komisiou) a členské štáty, ojedinele Európska centrálna banka, Súdny dvor a predseda Komisie. Na prijímanie nelegislatívnych aktov neexistuje všeobecný postup a v prípade každého aktu vyplýva tento postup z konkrétnych ustanovení zmlúv, ktoré predstavujú právny základ prijímaného aktu. Nelegislatívne akty prijíma najčastejšie Rada za účasti Európskeho parlamentu (ktorý podáva k navrhovanému aktu poradné stanovisko alebo súhlasné stanovisko) alebo sama bez jeho účasti, ďalej Európska rada so súhlasom Európskeho parlamentu a Komisia.

Občianska iniciatíva ako forma priamej účasti občanov na politickom živote v EÚ

Občianska iniciatíva je novým nástrojom priamej demokracie v Európskej únii, ktorý zaviedla Lisabonská zmluva. Na jej základe môže najmenej jeden milión občanov EÚ zastupujúcich významný počet členských štátov vyzvať Európsku komisiu, aby prišla s návrhom právneho aktu v oblasti, v ktorej to občania požadujú.

Právnym základom realizácie občianskej iniciatívy je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011 o iniciatíve občanov.

Iniciatívou občanov sa rozumie iniciatíva, ktorá je predložená Komisii a ktorou sa Komisia vyzýva, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania zmlúv je potrebné prijať právny akt EÚ. Takáto iniciatíva musí byť podporená podpismi najmenej jeden milión oprávnených signatárov, ktorí pochádzajú z najmenej jednej štvrtiny všetkých členských štátov.

Za signatárov sa v zmysle Nariadenia považujú všetci občania Únie, ktorí vyjadrili súhlas s predloženým návrhom, ktorý vypracovali organizátori. Organizátormi musia byť občanmi Únie a musia byť vo veku, keď sú oprávnení hlasovať vo voľbách do Európskeho parlamentu. Organizátori vytvoria občiansky výbor zložený z najmenej siedmich osôb, ktoré majú pobyt v najmenej siedmich členských štátoch. Organizátori určia jedného zástupcu a jedného náhradníka, ktoré sa považujú za kontaktné osoby a poverení konať v mene občianskeho výboru.

Pred začiatkom zbierania vyhlásení o podpore navrhovanej iniciatívy občanov od signatárov musia organizátori túto iniciatívu zaregistrovať v Komisii. Tieto informácie sa poskytujú v jednom z úradných jazykov Únie a zapisujú sa do elektronického registra, ktorý na tento účel sprístupní Komisia. Po potvrdení registrácie môžu organizátori do registra poskytnúť navrhovanú iniciatívu občanov v iných úradných jazykoch Únie, pričom za preklad navrhovanej iniciatívy občanov do iných úradných jazykov Únie sú zodpovední organizátori.

Následne občiansky výbor realizuje zber vyhlásení o podpore, pričom je možné ho realizovať aj elektronicky, pri dodržaní všetkých pravidiel ochrany osobných údajov. Pre úspešnosť iniciatívy sa vyžaduje, aby jej signatári pochádzali najmenej z jednej štvrtiny členských štátov. Po vyzbieraní potrebných vyhlásení o podpore od signatárov organizátori predložia vyhlásenia o podpore v papierovej alebo elektronickej forme na overenie a osvedčenie príslušným orgánom členských štátov.

Po získaní osvedčení a za predpokladu, že boli dodržané všetky príslušné postupy a podmienky ustanovené v nariadení, môžu organizátori predložiť iniciatívu občanov Komisii, pričom ju doplnia o informácie týkajúce sa prípadnej podpory a finančných prostriedkov, ktoré na túto iniciatívu získali. Tieto informácie sa uverejňujú v registri.

Keď Komisia dostane iniciatívu občanov, následne:

• bezodkladne uverejní iniciatívu občanov v registri,
• prijme organizátorov na primeranej úrovni, aby mohli podrobne vysvetliť otázky, ktoré sú predmetom iniciatívy,
• do troch mesiacov uvedie v oznámení svoje právne a politické závery o iniciatíve občanov, prípadné opatrenia, ktoré má v úmysle prijať, a odôvodnenie, prečo tieto opatrenia prijme alebo neprijme. Toto oznámenie zasiela Komisia organizátorom, Európskemu parlamentu a Rade a je povinná ho zverejniť.

Komisia tiež poskytne organizátorom možnosť prezentovať iniciatívu občanov na verejnom vypočutí. Komisia a Európsky parlament zabezpečia, že sa toto vypočutie zorganizuje v Európskom parlamente prípadne spoločne s inými inštitúciami a orgánmi Únie, ktoré by sa chceli zúčastniť, a že Komisia je zastúpená na primeranej úrovni.

Komisia teda získala časovo neobmedzenú právomoc prijať právny akt, ktorý vychádza z iniciatívy občanov. Komisia oznamuje právny akt Európskemu parlamentu a Rade súčasne, a to hneď po jeho prijatí. Európsky parlament alebo Rada môžu voči tomuto aktu vzniesť námietku v lehote dvoch mesiacov odo dňa jeho oznámenia, pričom na podnet Európskeho parlamentu alebo Rady možno túto lehotu predĺžiť o dva mesiace.

Ak do uplynutia dvojmesačnej (resp. štvormesačnej) lehoty Európsky parlament ani Rada nevzniesli námietku voči právnemu aktu Komisie, tento akt sa uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie a nadobudne účinnosť dňom, ktorý je v ňom stanovený. Delegovaný akt nenadobudne účinnosť v prípade, ak Európsky parlament alebo Rada voči nemu vzniesli námietku v stanovenej lehote, pričom inštitúcia, ktorá vznesie námietku voči delegovanému aktu, je povinná uviesť dôvody jej vznesenia.

Otázky a podnety k diskusii

Akými postupmi sa prijímajú právne akty EÚ?

Čo predstavuje legislatívny (zákonodarný) proces v EÚ?

Ktoré inštitúcie EÚ majú najvýznamnejšie postavenie v legislatívnom procese?

Aký je rozdiel medzi priamou a nepriamou demokraciou?

Môžu občania EÚ navrhnúť právny predpis EÚ? Uveďte postup.

Viac informácií:

http://europa.eu/about-eu/basic-information/decision-making/index_sk.htm