Členské štáty EÚ (Slovensko v EÚ)

Čo tvorí EÚ, kde sa nachádza, kto ju založil?

Európska únia (jej inštitúcie) nevykonáva činnosť sama pre seba, ale primárne pre členské štáty, ktoré ju založili a pre ich obyvateľov, t.j na území členských štátov Únie.

Európsku úniu vytvárajú jej členské štáty, ktoré jediné sa prostredníctvom svojich vlád zúčastnili na jej založení (od ESUO, EHS, EURATOM po EÚ). Členom EÚ môže byť jedine samostatný, zvrchovaný a európsky štát.

Medzi zakladajúce štáty ešte bývalých Európskych spoločenstiev a v súčasnosti EÚ patrí

1. Francúzsko,
2. Nemecko,
3. Taliansko,
4. Belgicko,
5. Holandsko a
6. Luxembursko.

K Európskym spoločenstvám a od r. 1993 k Európskej únii postupne pristúpili ďalšie štáty:

1. Spojené kráľovstvo, Írsko a Dánsko (1973),
2. Grécko (1981),
3. Španielsko a Portugalsko (1986),
4. Rakúsko, Švédsko a Fínsko (1995),
5. Slovensko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Malta, Cyprus, Estónsko, Litva a Lotyšsko (2004),
6. Bulharsko a Rumunsko (2007),
7. Chorvátsko (2013).

Pozri zoznam a údaje o členských štátoch EÚ

Viaceré zakladajúce či pristupujúce štáty pozostávajú z rôznych územných, autonómnych či štátotvorných (samostatných) celkov. O statuse týchto celkov rozhoduje len príslušný členský štát. Aplikovateľnosť práva EÚ na týchto územiach býva osobitne upravená v zakladajúcich zmluvách, resp. v zmluvách o pristúpení. V čase vzniku Európskych spoločenstiev sa územie niektorých zakladajúcich štátov (Belgicko, Francúzsko) rozprestieralo v Afrike, Oceánii a pod. Pôsobnosť práva EÚ nie je ani dnes jednotná pokiaľ ide o európske a zámorské, resp. odľahlé územia členských štátov.

Zakladajúce zmluvy upravujú rôzne výnimky, napríklad právo EÚ sa neuplatňuje na Faerských ostrovoch a čiastočne pokiaľ ide o Normanské ostrovy, Alandy a ostrov Man.

Osobitným prípadom je Cyprus. Ustanovenie článku 52 ZEÚ konštatuje, že právo Únie sa vzťahuje na Cyperskú republiku ako celok, avšak s faktickými výnimkami, keďže cyperská vláda nevykonáva svoju správu na celom ostrove.

Osobitné výnimky sú v prípade zámorských území členských štátov (Guadeloupe, Francúzska Guyana, Martinik, Réunion, Svätý Bartolomej, Svätý Martin, Azory, Madeira a Kanárske ostrovy).

K Európskej únii sú v zmysle čl. 355 ods. 2 ZFEÚ pridružené niektoré neeurópske krajiny a územia, ktoré majú osobitné (ústavné) vzťahy napríklad s Dánskom, Francúzskom, Holandskom a Spojeným kráľovstvom (napr. Grónsko, Nová Kaledónia a závislé územia, Francúzska Polynézia, Francúzske južné a antarktické územia, Mayotte, Saint Pierre a Miquelon, Aruba, Holandské Anguilla, Kajmanské ostrovy, Falklandské ostrovy a pod.). Cieľom pridruženia je podporovať hospodársky a sociálny rozvoj týchto území.

Potenciálny ďalší členský štát môže pristúpiť k Únii, iba ak spĺňa podmienky, ktoré sú stanovené zakladajúcimi zmluvami (pozri čl. 49 ZEÚ):

1. ide o európsky štát (geografická podmienka),
2. tento štát rešpektuje a podporuje základné hodnoty Únie (pozri čl. 2 ZEÚ): úcta k ľudskej dôstojnosti, sloboda, demokracia, rovnosť, právny štát, ľudské práva vrátane práv osôb patriacich k menšinám (právna podmienka),
3. tento štát má fungujúcu trhovú ekonomiku, ako aj schopnosť vyrovnať sa s tlakom konkurencie a trhovými silami v rámci Únie; dosahuje stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, vládu zákona, ľudské práva a rešpektovanie a ochranu menšín; a preukazuje schopnosť prevziať na seba úniové právo, vrátane oddanosti cieľom politickej, ekonomickej a monetárnej únie (faktická podmienka).

Tieto podmienky pre vstup nového členského štátu do EÚ tiež nazývame ako tzv. kodanské kritériá.

Na druhej strane aj Únia musí byť schopná prijať nového člena, najmä prispôsobiť fungovanie svojich inštitúcií a rozhodovacích procesov tak, aby bola jej činnosť naďalej efektívna, vrátane schopnosti jej financovania.

Proces pristúpenia štátu do EÚ je značne komplikovaný a zdĺhavý proces. Jednotlivé štádiá procesu pristúpenia nového členského štátu k EÚ sú stanovené v zakladajúcich zmluvách.

1. Podaním žiadosti o členstvo kandidujúceho štátu Rade EÚ (žiadosť o členstvo podáva spravidla vláda – predseda vlády príslušného štátu) sa začína niekoľkoročný prístupový proces, ktorý pozostáva najmä z rokovaní o podmienkach členstva v Únii, aproximácie práva, sledovaní plnenia podmienok pristúpenia Európskou komisiou a uzatvorení zmluvy o pristúpení (úniová fáza) a nakoniec z ratifikácie prístupovej zmluvy členskými štátmi a pristupujúcim štátom (medzištátna fáza).
2. Rokovania o vstupe sa začínajú až na základe rozhodnutia Rady, ktorá stanovuje mandát pre tzv. negociačné rokovania.

Trojstranné rokovania sa konajú medzi členskými štátmi, kandidátskym štátom a EÚ na úrovni ich ministrov, veľvyslancov a zástupcov Komisie. Zameriavajú sa na podmienky a časový harmonogram prijatia, implementácie a presadenia všetkých aktuálne platných pravidiel EÚ. Úniové právo je rozdelené za účelom rokovaní o pristúpení do viac než 30-tich tematických kapitol (napr. dane, energetika, hospodárska súťaž, colná únia, inštitúcie atď.).

O týchto pravidlách sa však v pravom zmysle nerokuje, zo strany kandidátskeho štátu ide v podstate o napĺňanie plánu, ako a kedy tieto pravidlá a postupy EÚ jednostranne prijme. Súčasťou rokovaní sú aj finančné otázky (napr. podiel nového člena na rozpočte Únie) a možné prechodné opatrenia požadované zo strany členských štátov alebo kandidátskeho štátu.

Ešte pred začatím rokovaní Komisia vykoná tzv. skríning, čiže s každým kandidátskym štátom preskúma jednotlivé kapitoly acquis a zisťujú rozsah legislatívnych a iných opatrení, ktoré musí kandidátsky štát prijať. Následne Komisia podáva Rade správu o skríningu každej kapitoly, pričom odporúča začať o nej rokovanie alebo požaduje, aby boli vopred splnené určité podmienky, tzv. počiatočné hodnotiace kritériá. Kandidátska krajina potom predloží svoju rokovaciu pozíciu a Rada prijme spoločnú pozíciu, ktorou umožní začať rokovania. Komisia v priebehu procesu neustále informuje Radu a Európsky parlament o stave rokovaní prostredníctvom pravidelných správ. Zároveň monitoruje plnenie hodnotiacich kritérií a pokrok v prijímaní (implementovaní či aproximovaní) právnych predpisov Únie a dodržiavaní prijatých záväzkov. Monitoring prebieha až do pristúpenia.

Počas rokovaní o vstupe sa jednotlivé kapitoly predbežne uzatvárajú v prípade, že s tým všetky zúčastnené štáty súhlasia (proces implementácie – aproximácie práva EÚ kandidátskym štátom je na požadovanej úrovni). Ku konečnému uzatvoreniu rokovaní dochádza až v okamihu skončenia rokovania o poslednej kapitole.

Výsledok rokovaní sa následne zapracováva do návrhu zmluvy o pristúpení kandidátskeho štátu k EÚ, ktorá upravuje detailne všetky podmienky členstva vrátane prechodných období, či trvalých výnimiek pre niektorý štát. Zmluvu o pristúpení schvaľuje Rada jednomyseľne po porade s Komisiou a po udelení súhlasu Európskeho parlamentu. Po jej podpise kandidátskym štátom a členskými štátmi Únie prebieha vo všetkých dotknutých štátoch proces jej ratifikácie, až potom prístupová zmluva môže nadobudnúť platnosť.

Ktoré sú v súčasnosti tzv. kandidátske štáty?

Status kandidátskeho štátu má v súčasnosti

1. Island,
2. Čierna Hora,
3. Turecko,
4. Srbsko,
5. Čierna Hora a
6. Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko.

Nie so všetkými štátmi sa prístupové rokovania už začali (napr. Macedónsko, Srbsko), niektoré už rokujú o vstupe dlhšiu dobu so zložitou vyhliadkou na úspech (napr. Turecko od 1.10. 2005).

Ďalšie štáty západného Balkánu:

1. Albánsko,
2. Bosna a Hercegovina, vrátane
3. Kosova v zmysle rezolúcie č. 1244 Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov síce podali žiadosť o vstup do Únie, ale označujú sa len ako potenciálni kandidáti (žiadosť o členstvo v EÚ im zatiaľ nebola schválená).

Viac informácii o kandidátskych štátoch a potenciálnych kandidátoch

Kedy do EÚ vstúpila Slovenská republika?

Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky a ostatných štátov k EÚ bola podpísaná dňa 16. apríla 2003 v Aténach a nadobudla platnosť 1. mája 2004.

Pozri aj publikáciu o pristúpení SR k EÚ:
Figeľ, J., Adamiš, M. - Slovensko na ceste do Európskej únie. Kapitoly a skúsenosti.

História vzťahov medzi Slovenskou republikou a Európskou úniou sa začala podpisom tzv. Asociačných zmlúv dňa 4. októbra 1993, do platnosti vstúpila dňa 1. februára 1995.

Prihlášku do EÚ podal za Slovensko jeho vtedajší premiér Vladimír Mečiar 27. júna 1995 na summite EÚ v Cannes. Následne Európska rada požiadala Európsku komisiu o vypracovanie posudku k žiadosti Slovenska o členstvo s cieľom zhodnotiť pokrok Slovenska v plnení Kodanských kritérií. Európska komisia mala najskôr voči Slovensku vážne výhrady spojené s nestabilitou inštitúcií a nedostatkami vo fungovaní demokracie. Európska rada na základe tohto hodnotenia neodporučila v Luxemburgu v decembri 1997 začať prístupové rokovania so SR. Na jeseň v roku 1998 sa konali na Slovensku parlamentné voľby, ktorých výsledky priniesli viaceré zmeny. Slovensko začalo postupne plniť Kodanské kritériá a to bolo dôvodom na jeho prizvanie k rokovaniam o vstupe na summite v Helsinkách 1999.

Slovensko spolu s ďalšími kandidátskymi krajinami otvorilo rokovania o vstupe na úvodnom stretnutí Konferencie o pristúpení dňa 15. februára 2000. Slovensko si za referenčný dátum prijatia a implementácie úniového práva zvolilo 1. január 2004, čo bol vo všeobecnosti referenčný dátum vstupu do Únie. Cieľom slovenskej vlády bolo dobehnúť štáty tzv. Luxemburskej skupiny. Európska komisia odporučila vstup všetkých desiatich krajín. Európsky parlament schválil prevažnou väčšinou ich vstup už 9. apríla 2003. Rada ministrov zahraničných vecí EÚ schválila vstup nových členov 14. apríla 2003. Vďaka tomu mohli Zmluvu o pristúpení podpísať 16. apríla 2003 v Aténach prezident SR Rudolf Schuster, premiér Mikuláš Dzurinda, minister zahraničných vecí Eduard Kukan a hlavný vyjednávač pre vstup SR do EÚ Ján Figeľ.

V dňoch 16. a 17. mája sa konalo na Slovensku referendum o vstupe do EÚ. Otázka, na ktorú slovenskí občania odpovedali znela: „Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie?" Referenda sa zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov (52,15%). Za vstup sa vyslovilo 92,46% zúčastnených.

Pozri kalendár pristúpenia SR k EÚ:
http://www.euractiv.sk/rozsirovanie/zoznam_liniek/slovensko-a-europska-unia

Je možné z Európskej únie vystúpiť?

Lisabonská zmluva ako prvá zaviedla právny mechanizmus procesu vystúpenia z EÚ. Každý členský štát Únie sa môže rozhodnúť, že z EÚ vystúpi. Rozhodnutie o vystúpení z Únie prijme tento štát v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami. Následne oznámi Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z Únie. Únia na základe usmernení Európskej rady uzavrie s týmto štátom dohodu o vystúpení, v ktorej sa upraví spôsob vystúpenia. Dohodu dojednáva Komisia a uzatvára ju Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu (pozri čl. 50 ods. 1 a 2 ZEÚ, čl. 218 ods. 3 ZFEÚ). Ak štát, ktorý vystúpil z Únie, opätovne požiada o pristúpenie, takáto žiadosť podlieha štandardnému postupu pristúpenia k Únii.

Viac informácií:

http://ec.europa.eu/enlargement/index_en.htm

http://europa.eu/pol/enlarg/index_sk.htm