EÚ vo svete

Aký je vzťah EÚ k okolitému svetu? Má EÚ možnosť spoločného postupu v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej (obrannej) politiky?

Snaha členských štátov o spoločný postup v zahraničnej a bezpečnostnej politike bola na počiatku európskej integrácie zhmotnená do návrhu na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva (EOS) a Európskeho politického spoločenstva (EPS) v roku 1952. EOS dokonca predstavovalo ambiciózny plán vytvorený Francúzom René Plevenom na vytvorenie supranacionálnej paneurópskej armády. Tento plán však neuspel v samotnom Francúzsku v dôsledku obáv o suverenitu a o vymedzenie sa voči Sovietskemu zväzu. EPS malo byť politickým riadiacim centrom pre budúcu paneurópsku armádu. Ani táto iniciatíva, založená na federalistickom princípe nebola úspešná, opäť najmä kvôli neprijatiu samotnej koncepcie spoločného velenia vo Francúzsku.

Predchodcom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky v dnešnej podobe (ďalej aj „SZBP") bola Európska politická spolupráca, ktorá neformálne existovala od roku 1970 na základe Davignonovej správy (Davignon bol bývalý podpredseda Európskej Komisie). Tá vyzývala ku koordinácii v zahraničnej politike, k pravidelným stretnutiam ministrov zahraničných vecí. V ďalšom období došlo k významným udalostiam, ktoré ukázali potrebu politickej kooperácie medzi štátmi (napr. ropné krízy v 70-tych rokoch).

Formalizácia SZBP sa uskutočnila prijatím Jednotného európskeho aktu v roku 1986, ktorý s účinnosťou od roku 1987 podstatne zmenil a doplnil zakladajúce zmluvy. Táto formalizácia zahraničných vzťahov sa prejavila vznikom systému konzultácií medzi členskými štátmi. SZBP v dnešnej podobe bola po prvýkrát upravená v Maastrichtskej zmluve z roku 1992, ktorá z nej vytvorila druhý z troch pilierov Európskej únie. Následne bola doplnená Amsterdamskou zmluvou, na základe ktorej bol zriadený úrad Vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Pomerne malé zmeny v tejto oblasti priniesla Zmluva z Nice. Súčasnú podobu vytvorila Lisabonská zmluva, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do oblasti zahraničných vzťahov a budovania spoločnej obrannej politiky.

Zahraničná politika EÚ ako medzivládna spolupráca členských štátov

Právomoc EÚ v záležitostiach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa vzťahuje na všetky oblasti zahraničnej politiky a všetky otázky týkajúce sa bezpečnosti Únie vrátane postupného vymedzenia spoločnej obrannej politiky, ktorá môže viesť k spoločnej obrane. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika podlieha osobitným pravidlám a postupom v rámci inštitucionálneho systému EÚ, vlastností práva EÚ (napr. prijatie legislatívneho aktu je vylúčené) a pravidiel legislatívneho procesu (v zásade sa vyžaduje jednomyseľnosť).

Vymedzuje a vykonáva ju v zásade jednomyseľne Európska rada a Rada.

Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku uskutočňuje:

1. vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a
2. členské štáty v súlade so zmluvami.

Osobitná úloha Európskeho parlamentu a Komisie v tejto oblasti je vymedzená v zakladajúcich zmluvách. Súdny dvor Európskej únie nemá v rámci SZBP v zásade právomoc.

Členské štáty najmä:

1. aktívne a bezpodmienečne podporujú zahraničnú a bezpečnostnú politiku v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú činnosť Únie v tejto oblasti,
2. spolupracujú na zvyšovaní a rozvoji svojej vzájomnej politickej solidarity,
3. zdržia sa akéhokoľvek konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie alebo ktoré by mohlo znížiť účinnosť jej pôsobenia ako súdržnej sily v medzinárodných vzťahoch. Rada a vysoký predstaviteľ zabezpečujú dodržiavanie týchto zásad.

SZBP predstavuje v súčasnosti ucelenú koncepciu rozvoja vzťahov EÚ voči tretím štátom za účelom udržiavania mierových a priateľských vzťahov s týmito krajinami. SZBP nepredstavuje len nezáväzné odporúčania alebo zbližovanie politík jednotlivých štátov, ale ide o vytváranie priestoru na dosiahnutie konkrétneho stanoviska celej EÚ v dôležitej otázke medzinárodných vzťahov. Samotné zakladajúce zmluvy neurčujú ani teritoriálne pôsobenie ani jednotlivé oblasti medzinárodných vzťahov, ktoré sú prioritné pre Európsku únie.

Zachovávanie slobody, bezpečnosti a prosperity v Európe si vyžaduje, aby Európa naplnila svoj potenciál svetového aktéra. V globalizovanom svete nie je možné, aby výzvy, ako napríklad zabezpečenie dodávky energií, klimatické zmeny, udržateľný rozvoj, konkurencieschopnosť hospodárstva a terorizmus, vyriešila jedna krajina osamote, ale si vyžadujú reakciu Európskej únie ako celku. Posilniť pozíciu Európskej únie na svetovej politickej scéne by malo zosúladenie nástrojov zahraničnej politiky Európskej únie pri tvorbe a prijímaní nových politík.

Lisabonská zmluva ustanovuje spoločné zásady a ciele Európskej únie pri vykonávaní jej vonkajšej politiky, ako je demokracia, právny štát, univerzálnosť a nedeliteľnosť ľudských práv a základných slobôd, zachovávanie ľudskej dôstojnosti, zásady rovnosti a solidarity.

Lisabonská zmluva zjednotila možnosti vystupovania Európskej únie vo vzťahoch s partnermi vo svete a spojila jej hospodársku, humanitárnu, politickú a diplomatickú silu s cieľom presadiť záujmy a hodnoty Únie vo svete, zohľadňujúc záujmy jednotlivých členských štátov v oblasti vonkajších vzťahov. Samostatná právna subjektivita Európskej únie jej umožňuje uzatvárať medzinárodné zmluvy a vstupovať do medzinárodných organizácií.

Spoločná obranná a bezpečnostná politika

Lisabonská zmluva popri vymedzení úlohy Európskej únie vo svete rieši aj otázky spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, ktorú považuje za neoddeliteľnú súčasť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Spoločná bezpečnostná a obranná politika podľa Lisabonskej zmluvy zabezpečuje Únii operačnú schopnosť využívajúc civilné a vojenské prostriedky. Únia ich môže využiť pri misiách mimo Únie na udržanie mieru, predchádzanie konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov.

Spoločná bezpečnostná a obranná politika zahŕňa postupné vymedzenie spoločnej obrannej politiky Únie. Tá povedie k spoločnej obrane, keď o tom jednomyseľne rozhodne Európska rada. V takom prípade Európska rada odporučí členským štátom prijať toto rozhodnutie v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami. Lisabonská zmluva teda nepredpokladá okamžité vytvorenie spoločnej obrany alebo európskej armády.

Podľa Lisabonskej zmluvy členské štáty môžu Európskej únii poskytnúť civilné a vojenské prostriedky na uskutočňovanie operácií v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky. Členský štát má však právo nesúhlasiť s operáciami tohto druhu a všetky príspevky poskytuje na dobrovoľnej báze. Skupina členských štátov, ktoré prejavia vôľu a majú potrebné kapacity, má možnosť podnikať:

1. operácie odzbrojovania,
2. humanitárne a záchranné misie, misie vojenského poradenstva a
3. misie na udržiavanie mieru.

Žiadny členský štát však nemôže byť nútený sa podieľať na takýchto operáciách.

Záväzky a spolupráca v oblasti spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky Únie sú v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z členstva takmer všetkým členským štátom (členmi nie sú Rakúsko, Írsko, Cyprus, Švédsko a Fínsko)vv Organizácii Severoatlantickej zmluvy (NATO), ktorá zostáva základom kolektívnej obrany a fórom na jej uskutočňovanie. Zmluva o EÚ zavádza aj ustanovenie solidárneho charakteru, t.j. že ak sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov.

Súčasťou tejto politiky je aj vytvorenie, resp. preformulovanie úloh Európskej obrannej agentúry. Táto bola vytvorená už skôr prostredníctvom Spoločnej akcie Rady 2004/551/CFSP. Článok 45 ZFEÚ konkretizuje jej úlohy, ako: prispievať k určovaniu cieľov a hodnoteniu záväzkov, podporovať harmonizáciu operačných potrieb, navrhovať mnohostranné projekty v oblasti vojenských spôsobilostí, podporovať výskum obranných technológií, podporovať v prípade potreby vojenský priemysel.

Štruktúrovaná spolupráca

Novinkou v spolupráci členských štátov znamenajú ustanovenia o stálej štruktúrovanej spolupráci, ktorú podľa čl. 46 ZEÚ majú možnosť vykonávať štáty, ktoré spĺňajú kritériá a prijali záväzky z Protokolu o štruktúrovanej spolupráci. Ide o štáty, ktorých vojenské spôsobilosti spĺňajú prísnejšie kritériá, a ktoré prevzali navzájom väčšie záväzky s cieľom plniť najnáročnejšie misie. Podľa Protokolu je otvorená štátom, ktoré sa zaviažu postupovať intenzívnejšie v rozvoji obranných spôsobilostí účasťou v mnohonárodných silách v európskych programoch a účasťou na činnosti Európskej obrannej agentúry. Zároveň musia tieto členské štáty zabezpečiť bojové jednotky špecializované na plánované misie, ktoré musia byť schopné nasadenia od 5-30 dní a následne môže byť ich pôsobenie rozšírené na dlhšiu dobu. K dosiahnutiu stanovených cieľov sa štáty podľa ustanovení čl. 2 Protokolu zaväzujú k vzájomnej spolupráci, harmonizácií nástrojov obrany, prijímaniu konkrétnych opatrení k posilneniu schopnosti nasadenia síl a zúčastňovať sa na vývoji zbrojných programov v rámci Európskej obrannej agentúry.

O stálej štruktúrovanej spolupráci rozhoduje Rada kvalifikovanou väčšinou, tak ako v rámci celého rozhodovacieho systému v oblasti SZBP. Oblasť Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky však predstavuje otázky, ktoré majú vojenský a obranný charakter s priamym dopadom na členský štát a tak členské štáty preferujú v tejto oblasti jednohlasnosť. Príčinou sú bezpochyby rozdielne názory členských štátov na túto oblasť. Kým niektoré sú členmi NATO (Veľká Británia, Česká republika, Slovensko, Poľsko), niektoré udržujú neutralitu (Rakúsko, Írsko) a niektoré sa snažia o prehĺbenie a zintenzívnenie spolupráce v tejto oblasti (napr. Francúzsko).

Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku

V rámci SZBP bol vytvorený kľúčový post Vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (ďalej aj „Vysoký predstaviteľ). Tohto do funkcie menuje Európska rada, skladá sľub do rúk Európskeho parlamentu. Vysoký predstaviteľ je zároveňpodpredsedom a členom Komisie a generálnym sekretárom Rady. V jeho pozícii sa tak spája množstvo funkcií a personálne znamená jednotnosť výkonu zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

V rámci svojich kompetencií zodpovedá Vysoký predstaviteľ za realizáciu zahraničnej a spoločnej obrannej politiky a predsedá Rade v zložení ministrov zahraničných vecí a v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky má oprávnenie zastupovať Európsku úniu na medzinárodnej scéne. Post vysokého predstaviteľa médiá jednoducho označujú ako post ministra zahraničných vecí Európskej únie.

Vysoký predstaviteľ môže svoje právomoci v oblasti zahraničných vecí realizovať len na základe rozhodnutia, ktoré konsenzuálne (jednomyseľne) prijmú oprávnení predstavitelia všetky členských štátov. Vysoký predstaviteľ je povinný pravidelne konzultovať hlavné aspekty a základné rozhodnutia spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky s Európskym parlamentom, informovať ho o vývoji v týchto politikách a zabezpečovať, aby boli názory Európskeho parlamentu náležite zohľadnené. Jeho poslaním je dopĺňať, nie nahrádzať zahraničnú politiku alebo diplomatické úsilie členských štátov.

Európska služba pre vonkajšiu činnosť

Európska služba pre vonkajšiu činnosť predstavuje samostatnú agentúru, ktorá bola zriadená rozhodnutím Rady č. 2010/427/EU zo dňa 26. júla 2010, ktorým sa zriaďuje organizácia a fungovanie Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ďalej len ESVČ). Jej činnosť je pod priamym riadením Vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

Jej cieľom je vytvorenie a jednotné prezentovanie Únie v zahraničí, ktorého základom budú zastúpenia Komisie v tretích krajinách, z ktorých sa postupne stávajú delegácie Únie pod právomocou vysokého predstaviteľa. Ich úlohou je spolupracovať s diplomatickými zbormi členských štátov, napríklad prostredníctvom poskytovania logistickej a administratívnej podpory. Budú si s nimi vymieňať informácie a podieľať sa na realizácii zahraničnej politiky. Cieľom je zjednotiť realizáciu zahraničnej politiky. Delegácie ESVČ postupne preberajú podpornú úlohu pri diplomatickej a konzulárnej ochrane občanov Únie v tretích krajinách a prispievajú tak k naplneniu práva na diplomatickú a konzulárnu ochranu občanov EÚ. Súčasný trend je taký, že menšie členské štáty vzdajú sa vzdávajú svojich zastúpení v prospech EEAS a konzulárnu činnosť realizujú prostredníctvom delegácie / zastúpenia Únie.

Viac informácií:

http://europa.eu/pol/cfsp/index_sk.htm