Formy politickej a ekonomickej integrácie

Čo je európska integrácia? Čo integruje – zahŕňa Európska únia?

Európska únia nie je jediná organizácia združujúca európske štáty k napĺňaniu stanovených cieľov. Európska únia nie je jedinou formou spolupráce európskych štátov, prostredníctvom spoločných inštitúcií a delegovaním určitých, najmä legislatívnych právomocí.

Pojem „európska integrácia" sa ustálil ako označenie pre združovanie európskych štátov, ktorého cieľom je dosiahnuť mier, politickú stabilitu, ekonomickú prosperitu štátov Európy, prostredníctvom odstraňovania prekážok obchodu a podnikania medzi nimi, slobody pohybu a pobytu občanov v ktoromkoľvek participujúcom štáte, zbližovania právnych systémov, vzájomnej kontroly dodržiavania ľudských práv a princípu právneho štátu.

Európska integrácia je dnes často stotožňovaná s Európskou úniou, napriek tomu to nie sú synonymá. Európska integrácia predstavuje v zásade rôznu úroveň politickej a ekonomickej integrácie na európskom kontinente, t.j. spoluprácu jednotlivých štátov najmä v hospodárskej oblasti a vzájomného obchodu medzi nimi, v rôznych časových intervaloch.

Najintenzívnejšie prebieha európska integrácia od konca 2. sv. vojny spoluprácou európskych aj mimoeurópskych štátov prostredníctvom zriadenia rôznych medzinárodných organizácií (Rada Európy, OECD, Európske spoločenstvá, Európska únia).

Ekonomická a politická (nielen európska) integrácia má rôzne formy – stupne spolupráce, odlišujúce sa od seba rozsahom aj obsahom. Za prípravnú fázu možno označiť ekonomickú spoluprácu štátov v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá však zahŕňa len obmedzovanie prekážok obchodu a znižovanie colných sadzieb, vrátane mechanizmu riešenia vzájomných sporov. Stupne integrácie možno členiť nasledovne:

1. Zóna voľného obchodu – je najjednoduchšou formou ekonomickej integrácie. Predstavuje zoskupenie štátov, vo vnútri ktorého sú zakázané clá a množstevné obmedzenia dovozu a vývozu tovarov pochádzajúcich zo štátov tejto zóny, resp. nachádzajúce sa v zóne v režime tzv. voľného obehu. Tovary sa môžu voľne pohybovať vo vnútri tejto zóny bez ciel a kvantitatívnych obmedzení. Nedostatkom zóny voľného obchodu sú špekulácie pri obchodovaní s tovarmi, ktoré pochádzajú z tretích krajín (štátov mimo zóny). Prioritne sa dovážajú do štátu zóny, ktorý voči dotknutej tretej krajine uplatňuje najnižšie clo (tvorí tak výlučne jeho príjem), v tomto štáte sa dostanú do režimu voľného obehu a následne sa voľne vyvážajú do ostatných štátov zóny. Príklad: CEFTA, NAFTA, EFTA, LAFTA, EHS, MERCOSUR.
2. Colná únia vzniká v prípade, ak jej členské štáty medzi sebou odstránia nielen clo a množstevné obmedzenia dovozu a vývozu tovarov, ale zavedú aj spoločný colný sadzobník a spoločnú obchodnú politiku voči tretím krajinám, čo umožňuje odstrániť špekulácie pri obchodovaní s tovarmi z tretích krajín. V colnej únii sa však na tovary v jednotlivých členských štátoch vzťahujú rozdielne daňové režimy a technické normy. Príklad: CACM, CARICOM, EHS.
3. Spoločný (vnútorný) trh predstavuje oblasť (priestor) bez vnútorných hraníc s voľným pohybom najmä tovarov, ekonomicky činných osôb (pracovníkov), služieb a kapitálu. Okrem colnej únie a spoločných pravidiel voľného pohybu tovarov, osôb, služieb a kapitálu zahŕňa aj spoločnú reguláciu niektorých ďalších politík, ktoré pre podnikateľov vytvárajú rovnaké podmienky (napr. zákaz štátnej pomoci, nekalej súťaže, rovnakých daňových sadzieb, technických a bezpečnostných noriem, poľnohospodárskych dotácií, a. i.). Príklad: EHS, neskôr ES, v súčasnosti EÚ.
4. Hospodárska a menová únia zahŕňa aj úzku koordináciu hospodárskych politík členských štátov na vnútornom trhu a jednotnú rozpočtovú, menovú a devízovú politiku. Štáty únie sa vyhýbajú nadmernému deficitu svojich verejných rozpočtov, inflácii a nekontrolovanému nárastu štátneho dlhu. Menová únia spočíva na dohode o fixných zmluvných kurzoch mien členov únie, alebo predpokladá vytvorenie jednotnej meny riadenej spoločnou centrálnou bankou. Príklad: EÚ.
5. Politická únia znamená spojenie dvoch alebo viacerých nezávislých štátov do jedného útvaru, ktorý má spoločné rozhodujúce inštitúcie a správu najdôležitejších záležitostí, vrátane zahraničnej politiky a spoločnej obrany. Jej podstatou je zlúčiť rozhodovacie procesy do niekoľkých spoločných orgánov, aby legislatíva mohla byť prijímaná čo najefektívnejšie a takmer vo všetkých oblastiach. Jej súčasťou je najmä spoločná hospodárska politika, spoločná mena, občianstvo, právny poriadok a súdny systém.