Oblasti spolupráce – politiky EÚ

V ktorých oblastiach – politikách má EÚ právomoc (najmä prijímať právne akty) ?

Čo rozumieme pod pojmom politika?

Pojmom politika sa obvykle označuje súhrn všeobecných princípov fungovania, noriem, nástrojov a opatrení v určitej oblasti, napríklad v hospodárstve ako celku, alebo užšie len v priemysle, doprave, energetike, životnom prostredí, sociálnej oblasti a pod., prostredníctvom ktorých chce určitý subjekt (štát alebo medzinárodná organizácia) v danej oblasti presadiť svoje ciele, hodnoty či záujmy.

Členské štáty preniesli na EÚ svoje právomoci v konkrétnych oblastiach (politikách), ako je napr. poľnohospodárstvo a rybolov, teda aj časť svojej zákonodarnej moci na Európsku úniu. V iných oblastiach, ako je napr. kultúra, sa o tvorbu politiky delí EÚ s vládami členských štátov.

Lisabonskou zmluvou ako poslednou novelizáciou zakladajúcich zmlúv (ZEÚ a ZFEÚ) sa zlepšila schopnosť Európskej únie konať vo viacerých oblastiach, ktoré sú prioritné pre dnešnú Európsku úniu a jej občanov. Prejavilo sa to posilnením jej právomocí v oblasti politík zameraných na slobodu, bezpečnosť a spravodlivosť, konkrétne v boji proti terorizmu a zločinu, ako aj v iných oblastiach, vrátane energetickej politiky, verejného zdravia, civilnej ochrany, zmien klímy, všeobecne prospešných služieb, výskumu, vesmíru, územnej súdržnosti, obchodnej politiky, humanitárnej pomoci, športu, turizmu a administratívnej spolupráce.

Možno konštatovať, že politiky a činnosti EÚ zasahujú do všetkých politík a činností štátu, týkajú sa každodenného spoločenského a hospodárskeho života občanov Únie. Takmer neexistuje oblasť, ktorá by nebola právnymi normami EÚ (ako jeden z hlavných spôsobov výkonu právomoci) dotknutá.

Politiky a činnosti Únie sú zakotvené v Zmluve o fungovaní EÚ v jej:

1. tretej časti, ktorá pozostáva z 24 hláv (vnútorné politiky a činnosti EÚ, články 26 až 197),
2. štvrtej časti, ktorá upravuje pridruženie a pomoc zámorským krajinám a územiam (články 198 až 204) a
3. piatej časti (vonkajšia činnosť Únie, články 205 až 222).

Podľa článku 7 ZFEÚ, zabezpečuje Únia vzájomný súlad medzi svojimi politikami a činnosťami, zohľadňujúc všetky svoje ciele a podriaďujúc sa zásade prenesenia právomocí.

Vnútorný trh Európskej únie

Kľúčovým, prvoradým a pôvodným cieľom ešte Európskych spoločenstiev, bolo zakotvenie vnútorného trhu, ako základnej činnosti pre ktorú boli vytvorené. Vnútorný (najskôr ako jednotný alebo spoločný) trh je jedným z najväčších úspechov EÚ. Odstránenie takmer všetkých obmedzení v obchodovaní a voľnej súťaži podnikateľov medzi členskými štátmi, vytvorilo jednu z najväčších ekonomík na svete. Práve vnútorný trh označujeme spojením „Európa bez hraníc".

Približne 60 rokov od vytvorenia Európskeho spoločenstva uhlia a ocele sú prínosy vnútorného trhu nespochybniteľné. Jeho vytvorenie spolu s otvorením hraníc boli za posledné dve desaťročia hlavnými hybnými silami rastu v Európe. Vnútorný trh je aj hlavnou výhodou našej medzinárodnej konkurencieschopnosti. Poskytuje každodenné výhody podnikom a občanom v rámci všetkých ich činností. Vnútroeurópsky obchod sa na svetovom obchode s tovarom dnes podieľa 17% a na svetovom obchode so službami 28%. Konkrétnymi príkladmi sú napr. zníženie ceny telefonických hovorov v mobilnej sieti o 70% alebo zníženie cien leteniek o 40%.

Vytvorenie vnútorného trhu nebolo možné bez odstránenia stoviek technických, právnych a administratívnych prekážok, ktoré obmedzovali voľný pohyb medzi členskými štátmi. Zakladajúce zmluvy si dali za cieľ vnútorný trh vybudovať k 31.12. 1992, čo sa v zásade podarilo. Napriek tomu sa neustále objavujú rôzne ďalšie prekážky voľného obchodu, zavádzané najmä členskými štátmi, ktoré je nutné regulovať.

Vnútorný trh zahŕňa priestor členských štátov bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb:

1. tovaru,
2. osôb,
3. služieb a
4. kapitálu.

Hlavnými dvomi zásadami, ktorými sa vnútorný trh riadi sú:

1. zásada zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, tzn. pri obchodovaní, voľnom pohybe osôb, zamestnávaní, a pod., nemožno rozbiť rozdiel len z dôvodu inej štátnej príslušnosti v ktoromkoľvek štáte EÚ (existujú však aktuálne určité výnimky napr. pri zamestnávaní rumunských a bulharských štátnych príslušníkov) a
2. zásada vzájomného uznávania, ktorá zabezpečuje voľný pohyb tovaru a služieb bez nutnosti harmonizácie vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov. Členský štát napríklad nemôže zakázať na svojom území predaj výrobku vyrobeného v súlade s právnymi predpismi iného členského štátu, aj keď sa technicky či inak kvalitatívne líšia od výrobkov, ktoré musia spĺňať podľa práva tohto štátu.

Voľný pohyb tovaru je jedným z prvých úspechov jednotného trhu. Po zrušení hraníc jednotného trhu v roku 1993, sa voľný pohyb tovaru zintenzívnil a napríklad ponuka výrobkov za najnižšiu cenu pre spotrebiteľov v EÚ sa výrazne rozšírila. V záujme zachovania tejto ponuky sa politiky Únie zameriavajú na zabezpečenie toho, aby pohyb tovaru neobmedzovala žiadna neoprávnená prekážka. Zároveň sa snažia zabezpečiť, aby tovar pohybujúci sa v rámci jednotného trhu, nebol pre spotrebiteľa nebezpečný.

Voľný pohyb tovaru je založený na colnej únii, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom a zahŕňa zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím (nečlenským) štátom. Samozrejme aj akékoľvek clá na dovozy a vývozy a poplatky s rovnakým účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané (zóna voľného obchodu). Clá Spoločného colného sadzobníka určuje Rada na návrh Komisie.

Rovnako sú medzi členskými štátmi zakázané akékoľvek množstevné (kvantitatívne) obmedzenia dovozu a vývozu a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom (štát nemôže stanoviť na dovoz alebo vývoz množstevnú kvótu). Členský štát môže zaviesť zákaz alebo obmedzenia dovozu, vývozu alebo tranzitu tovaru odôvodnené princípmi verejnej morálky, verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou, ochranou zdravia a života ľudí a zvierat, ochranou rastlín, ochranou národného kultúrneho bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva. Tieto zákazy a obmedzenia však nesmú byť prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi.

Voľný pohyb osôb je predovšetkým zameraný na voľný pohyb pracovníkov. Ten zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o:

1. zamestnanie,
2. odmenu za prácu a
3. ostatné pracovné podmienky.

Pracovníci majú právo:

1. uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta (právo na prístup k voľným pracovným miestam na území iného členského štátu s rovnakou prednosťou ako štátni príslušníci tohto štátu),
2. voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov,
3. na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu,
4. po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených v nariadeniach, ktoré stanovuje Komisia.

Voľnému pohybu významne pomáha vzájomné uznávanie určitých druhov kvalifikácií (vzdelania a/alebo praxe).

Voľný pohyb osôb sa netýka iba pracovníkov, ale aj rodinných príslušníkov migrujúcich pracovníkov (ktorí ani nemusia byť občania EÚ). Ich právo voľného pohybu a pobytu v inom členskom štáte je však odvodené od pracovníka (ktorý musí byť v zásade občanom EÚ), s ktorým musia byť v nasledovnom vzťahu:

1. manžel/manželka,
2. registrovaný partner/partnerka, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom,
3. priamy potomok mladší ako 21 rokov alebo nezaopatrené (napr. študujúce) osoby alebo závislý priamy príbuzný po vzostupnej línii.

Členské štáty musia udeliť občanom Únie povolenie vstúpiť na ich územie s platným preukazom totožnosti alebo pasom a udeliť rodinným príslušníkom, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, povolenie na vstup na ich územie s platným pasom. V súvislosti s občanmi Únie nie je možné zaviesť žiadne vstupné víza ani rovnocenné formality.

Voľný pohyb osôb je tiež zameraný na voľný pohyb právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť, teda voľný pohyb firiem (obchodných spoločností a družstiev) pochádzajúcich z EÚ. Nazýva sa tiež sloboda podnikania alebo usadzovania. Zakázané sú predovšetkým akékoľvek obmedzenia slobody usadiť sa a podnikať štátnym príslušníkom jedného členského štátu, na území iného členského štátu. Zakázané sú aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.

Sloboda podnikania zahŕňa aj právo začať a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti, za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa. Uvedené sa nevzťahuje na činnosti, ktoré v tomto štáte súvisia, hoci len príležitostne, s výkonom štátnej moci (napr. súdni exekútori). Na uľahčenie tejto slobody sa prijímajú taktiež smernice na vzájomné uznávanie diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách.

Voľný pohyb služieb znamená, že poskytovateľ služieb môže dočasne vykonávať svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom sa služba poskytuje za rovnakých podmienok, aké tento štát ukladá svojim vlastným štátnym príslušníkom. Zakázané sú tak akékoľvek obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí poskytujú služby v niektorom inom členskom štáte ako príjemcovia služieb. Aj túto slobodu je možné obmedziť, ale len pokiaľ ide o činnosti, ktoré v tomto štáte súvisia, hoci len príležitostne, s výkonom štátnej moci (napr. zastupovanie mladistvých advokátmi v trestnom konaní a pod.)

Služby zahŕňajú najmä:

1. činnosti priemyselnej povahy,
2. činnosti obchodnej povahy,
3. činnosti remeselnej povahy,
4. činnosti v oblasti slobodných povolaní.

Voľný pohyb kapitálu má kľúčové postavenie medzi ostatnými slobodami, ktorých efektívnosť by bola minimálne v prípade, ak by si pracovník zarobenú mzdu nemohol presunúť na svoj účet v domácom štáte, zameniť na inú menu, investovať do tovarov, nákupu nehnuteľností a pod.

V rámci voľného pohybu kapitálu sú zakázané všetky obmedzenia:

1. pohybu kapitálu (priame a nepriame investície, investície do nehnuteľností, úvery, pôžičky, poistenie) a
2. pohybu platieb (platby za dovezený tovar a služby, transfery peňazí migrujúcich pracovníkov),
3. medzi členskými štátmi navzájom a tiež medzi členskými štátmi a tretími krajinami (z tejto slobody tak vlastne profitujú aj všetky nečlenské štáty EÚ, s určitými výnimkami, napríklad možnosť nadobudnúť nehnuteľnosti a pod.).

Aj pri voľnom pohybe kapitálu existuje možnosť jeho obmedzenia, ale len vo vzťahu k tretím štátom (ak vo výnimočných okolnostiach voľný pohyb kapitálu spôsobí alebo hrozí, že spôsobí vážne ťažkosti fungovaniu hospodárskej a menovej únie).

Ostatné politiky a činnosti Európskej únie

Ochrana hospodárskej súťaže

Pravidlá hospodárskej súťaže Únie nie sú samé osebe cieľom, ale podmienkou dosiahnutia voľného a dynamického vnútorného trhu, pričom pôsobia ako jeden z mnohých nástrojov na podporu hospodárskeho blahobytu. Zmluva o fungovaní EÚ ustanovuje hospodársku súťaž za hlavný cieľ. Aj Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 55 konštatuje, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomike a ochrane hospodárskej súťaže.

S vnútorným trhom sú nezlučiteľné a zakazujú sa v rámci tejto politiky všetky dohody medzi podnikateľmi, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä tie, ktoré:

1. priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny, alebo iné obchodné podmienky,
2. obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície,
3. rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania,
4. uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným obchodným partnerom, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú,
5. podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.

Aj akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu, či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (napr. priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok, obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov, uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú a pod.).

Nakoniec je v rámci ochrany hospodárskej súťaže v zásade zakázaná akákoľvek štátna pomoc (vo forme odpustenia daní, dlhov na zdravotnom poistení, priamej finančnej dotácie štátu a pod.), ktorá by zvýhodňovala len určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru a ovplyvňovala by obchod medzi členskými štátmi. Povolené sú len podpory v prípade náhrady škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo mimoriadnymi udalosťami.

Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti

Únia vytvára priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pri rešpektovaní základných práv a rozličných právnych systémov a tradícií členských štátov. Tento priestor zahŕňa najmä bývalý tretí pilier EÚ z roku 1992 – justičnú spoluprácu v občianskych a trestných veciach, vízovú, azylovú, cudzineckú či prisťahovaleckú politiku, ale aj Schengenský priestor, spoluprácu policajných a iných orgánov, napr. pri ochrane vonkajších hraníc Únie.

EÚ sa v rámci tejto politiky usiluje o zabezpečenie vysokej úrovne bezpečnosti prostredníctvom opatrení na predchádzanie trestnej činnosti, rasizmu a xenofóbie a na boj proti nim, prostredníctvom opatrení na koordináciu a spoluprácu medzi policajnými a justičnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi, ako aj vzájomným uznávaním rozsudkov v trestných veciach a v prípade potreby aj aproximáciou trestnoprávnych predpisov. Únia uľahčuje prístup k spravodlivosti najmä prostredníctvom zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí v občianskych veciach.

Hospodárska a menová politika

Cieľom hospodárskej a menovej politiky je vytvoriť hospodársku a menovú úniu (HMÚ), ktorá predstavuje významný krok smerom k integrácii hospodárstiev členských štátov EÚ. Zahŕňa koordináciu hospodárskych a fiškálnych politík, jednotnej menovej politiky a jednotnej meny, eura. V súčasnej dobe je aktuálne napr. ustanovenie čl. 126 ZFEÚ: „členské štáty sa vyhýbajú nadmernému štátnemu deficitu".

Hospodárska a menová únia je postupným a doposiaľ neukončeným procesom zjednocovania hospodárskych a menových politík členských štátov EÚ, najmä zavedenia spoločnej meny eura. Zriadená bola Zmluvou o EÚ v roku 1992, ktorá plánovala HMÚ zaviesť v troch etapách.

Podmienkou prijatia spoločnej meny bolo splnenie tzv. konvergenčných (Maastrichtských) kritérií členskými štátmi:

1. verejný dlh štátu nesmie prekročiť 60 % HDP,
2. deficit verejného (najmä štátneho) rozpočtu nemôže byť vyšší ako 3 % HDP,
3. miera inflácie v štáte nesmie presiahnuť priemer miery inflácie troch členských štátov s najnižšou infláciou o viac ako 1,5–percentného bodu a
4. priemerná dlhodobá nominálna úroková miera nemôže prekročiť priemernú úrokovú mieru v troch členských štátoch s najnižšou infláciou o viac ako 2 percentné body.

Tretia (posledná) etapa HNÚ sa začala 1. januára 1999, stanovením fixných a neodvolateľných výmenných kurzov mien niektorých členských štátov EÚ (tzv. eurozóny) a zavedením spoločnej meny eura (najskôr na devízových trhoch a pre bezhotovostné platobné operácie, od 1. 1. 2002 vydávaním eurobankoviek a mincí, zánikom národných mien a jeho rozšírením na všetky hotovostné aj bezhotovostné platby) v 11 štátoch eurozóny (Belgicku, Fínsku, Francúzsku, Grécku, Holandsku, Írsku, Luxembursku, Nemecku, Portugalsku, Rakúsku, Španielsku, Taliansku). Týmto dňom sa Európska centrálna banka so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom (ECB) stala zodpovedná za definovanie a vykonávanie menovej politiky EÚ. K 1.1.2001 sa k eurozóne pripojilo Grécko. Dňa 1.1. 2007 do eurozóny vstupuje Slovinsko, 1.1. 2008 Malta a Cyprs, 1.1. 2009 Slovensko a 1.1. 2011 Estónsko.

Veľká Británia a Dánsko si vyhradili prostredníctvom osobitných výnimiek právo rozhodnúť samostatne o tom, či vstúpia do eurozóny, ich vstup v blízkej dobe je nepravdepodobný. Ostatné štáty (Švédsko, Poľsko, Maďarsko, Česká republika, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Bulharsko) nesplnili konvergenčné kritériá.

Viac informácií:

http://europa.eu/pol/index_sk.htm