Právomoci EÚ

Aké činnosti EÚ vykonáva? V ktorých oblastiach môže EÚ konať? Čo je prejavom – výsledkom činnosti EÚ? Čo môže a čo nemôže EÚ legislatívne upraviť?

Tieto otázky spadajú do rámca právomocí Európskej únie. Čo sú právomoci EÚ (aké druhy v akých oblastiach) a ako ich EÚ vykonáva?

O Európskej únii totiž často kolujú až bizarné informácie, ktoré pripisujú jej inštitúciám rôzne rozhodnutia (najznámejšou je azda fáma o stanovení minimálnej veľkosti a zakriveniu uhoriek, pozri viac na http://ec.europa.eu/dgs/communication/take_part/myths_en.htm ).

Základná otázka znie, čo je v právomoci EÚ, aké sú jej právomoci, o ktorých otázkach, akých vzťahoch a v akej šírke môže rozhodovať, akými prostriedkami a či vôbec samostatne, alebo len spolu s členskými štátmi (jej predstaviteľmi)?

Spôsob výkonu a vymedzenie právomocí slovenských štátnych orgánov je napríklad jasne stanovený v Ústave SR, v článku 2 ods. 2: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon".

Na základe čoho a akým spôsobom môže konať EÚ, resp. inštitúcie konajúce v jej mene?

Vymedzenie právomocí EÚ sa spravuje na základe čl. 5 ods. 1 Zmluvy o EÚ zásadou prenesených právomocí. Podľa tejto zásady koná EÚ len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zakladajúcich zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených.

Právomoci, ktoré na EÚ neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov. Tento princíp znamená, že EÚ má len zverené právomoci, ktorými sa musí spravovať tak vnútorné konanie EÚ a jej inštitúcií, ako aj jej konanie navonok v rámci medzinárodných vzťahov. Akákoľvek činnosť EÚ musí mať svoj právny základ stanovený v zakladajúcej zmluve – Zmluve o EÚ alebo Zmluve o fungovaní EÚ. Ostatné právomoci ostávajú právomocami členských štátov (pozri čl. 5 ods. 2 ZEÚ). Členské štáty si teda zachovávajú všeobecnú normatívnu právomoc, ktorú môžu v konkrétnych prípadoch preniesť na Úniu. Ak EÚ nekoná v rámci a v medziach svojej právomoci, môže členský štát konať ako neobmedzený suverén.

Rozdiel medzi článkom 5 ZEÚ a článkom 2 Ústavy SR je napriek tomu evidentný. Spočíva v suverenite subjektu, ktorý právomoci prenáša a oprávňuje orgány k ich výkonu. Kým podľa Ústavy SR je suverénom „ľud" (užšie občania SR), a teda aj právomoc štátu a jeho orgánov (štátna moc), pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo, tak v súvislosti s EÚ nie je suverénom ľud, ale členské štáty.

Keďže Únia nemá právomoc rozhodovať o vlastných právomociach a o priznaní alebo odňatí akejkoľvek právomoci Únii, rozhodujú vždy členské štáty, Únia nemá vlastnú suverenitu a jej suverenita je odvodená od suverenity jej členských štátov.

Prenesenie právomocí je však bezpodmienečné a časovo neobmedzené. Členské štáty sú povinné prijímať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov, vyplývajúcich zo zakladajúcich zmlúv alebo z činnosti inštitúcií EÚ. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie (pozri čl. 4 ods. 3 ZEÚ). Tieto povinnosti predstavujú ďalšiu, tzv. zásadu lojálnej spolupráce, podľa ktorej sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Na strane druhej tiež musí EÚ rešpektovať rovnosť členských štátov, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. Predovšetkým národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu (pozri čl. 4 ods. 2 ZEÚ).

Prenos právomoci neznamená, že členské štáty nebudú môcť vôbec zasahovať do vykonávania prenesených právomocí Úniou. Vo väčšine prípadov sa totiž stáva, že EÚ zdieľa právomoci s členskými štátmi. Členské štáty však preniesli v niektorých oblastiach (sektoroch, politikách) svoje suverénne právomoci úplne. V týchto kompetenciách získalo EÚ výlučnú právomoc.

Únia má výlučné právomoci iba v týchto oblastiach (pozri čl. 3 ZFEÚ):

1. colná únia,
2. spoločná obchodná politika,
3. pravidlá hospodárskej súťaže potrebné na fungovanie vnútorného trhu,
4. menová politika, ale iba v prípade členských štátov eurozóny,
5. ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva.

V týchto oblastiach môže len EÚ vykonávať zákonodarnú činnosť a prijímať právne záväzné akty, pričom členské štáty tak môžu urobiť len vtedy, ak ich na to spätne splnomocní EÚ alebo len na vykonanie takýchto aktov EÚ (pozri čl. 2 ods. 1 ZFEÚ).

V iných prípadoch je pre danú oblasť prenesená právomoc len čiastočne a v dôsledku toho hovoríme o spoločnej právomoci (spoločné právomoci Únie a členských štátov označujeme niekedy aj ako zdieľané, delené alebo súbežné právomoci). To znamená, že v týchto oblastiach sa vyžaduje spolupráca zákonodarných a výkonných orgánov členských štátov a inštitúcií EÚ. Ak zakladajúce zmluvy preniesli na Úniu v určitej oblasti právomoc, ktorú vykonáva spoločne s členskými štátmi, Únia a členské štáty môžu v tejto oblasti vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty však vykonávajú svoju právomoc len v rozsahu:
- v akom Únia svoju právomoc nevykonala alebo
- v rozsahu, v akom sa Únia rozhodla prestať vykonávať svoju právomoc. Členské štáty opäť vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom sa Únia rozhodla prestať vykonávať svoju právomoc (čl. 2 ods. 2 ZFEÚ). Rozsah vykonávania spoločnej právomoci Úniou však zahŕňa len tie prvky, ktoré sú upravené dotknutým aktom Únie a nevzťahuje sa na celú oblasť spoločnej právomoci. Platí tiež tzv. preklúzia právomocí, tzn. ak EÚ upravilo príslušnú oblasť zodpovedajúcim spôsobom, členské štáty nemôžu následne prijímať právne akty v rozpore s touto legislatívou.

Naviac vykonávanie spoločných právomocí EÚ sa spravuje zásadou subsidiarity a proporcionality. Podľa zásady subsidiarity koná EÚ v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej národnej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni EÚ. Podľa zásady proporcionality neprekračuje obsah a forma činnosti EÚ rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv.

Na rozdiel od výlučných a podporných právomocí EÚ zakladajúce zmluvy neposkytujú taxatívny výpočet spoločných právomocí. Za spoločnú právomoc Únie a členských štátov preto treba považovať každú právomoc, ktorú členské štáty preniesli na Úniu a ktorá nepatrí medzi právomoci výlučné alebo podporné, koordinačné a doplňujúce, napríklad:

1. vnútorný trh,
2. sociálna politika, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v Zmluve o fungovaní EÚ,
3. hospodárska, sociálna a územná súdržnosť,
4. poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo,
5. životné prostredie,
6. ochrana spotrebiteľa,
7. doprava,
8. transeurópske siete,
9. energetika,
10. priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti,
11. spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia.

Treťou kategóriou právomocí sú oblasti, ktoré nepatria do výlučnej právomoci EÚ, alebo spoločnej právomoci EÚ a členských štátov. V niektorých oblastiach má Únia právomoc vykonávať činnosti, ktorými podporuje, koordinuje alebo dopĺňa činnosti členských štátov bez toho, aby tým nahrádzala ich právomoc. V rámci tzv. podporných, koordinačných a doplňujúcich právomocí nemôže EÚ zjednocovať právnu úpravu členských štátov (čl. 5 ods. 5 ZFEÚ). Týmito činnosťami na európskej úrovni sú:

1. ochrana a zlepšovanie zdravia ľudí,
2. priemysel,
3. kultúra,
4. cestovný ruch,
5. vzdelávanie, odborné vzdelávanie, mládež a šport,
6. civilná ochrana,
7. administratívna spolupráca.

Okrem toho má Únia právomoc vymedziť a usmerňovať hospodárske politiky, politiky zamestnanosti a sociálne politiky členských štátov, ktoré členské štáty koordinujú v rámci Únie. Právomoc Únie vymedziť a vykonávať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoločnú obrannú politiku členských štátov (pozri čl. 21 až 46 ZEÚ) sa riadi ustanoveniami Zmluvy o Európskej únii (pozri čl. 2 ods. 4 ZFEÚ). V oblasti výskumu, technického rozvoja, kozmického priestoru, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci má Únia právomoc vykonávať činnosti a uskutočňovať spoločnú politiku, avšak vykonávanie tejto právomoci nesmie viesť k tomu, aby sa členským štátom bránilo vykonávať ich vlastné právomoci.

Viac informácií o jednotlivých oblastiach právomocí EÚ:

http://europa.eu/pol/index_sk.htm